Brutal Assault. Pojem, ktorý je určite dobre známy drvivej väčšine priaznivcov tvrdej gitarovej muziky na Slovensku. Do Jozefova druhý augustový týždeň merajú cestu aj stovky slovenských metalistov s cieľom pozrieť si naživo množstvo kvalitných zoskupení z celého sveta produkujúcich extrémnu metalovú hudbu a popri tom si vychutnať špecifickú atmosféru tohto jedinečného festivalu. Festival za 25 rokov svojej existencie narástol na kolos, ktorý musí byť mimoriadne náročné pripraviť a zabezpečiť jeho samotný priebeh. Organizátori to ale zase raz hoci s menšími chybičkami zvládli na výbornú.

25. ročník bol pre mňa už po 8. krát dôvodom na cestu do Jaromeře pričom som sa zúčastnil aj minuloročnej zmenšenej verzie festivalu pod názvom Josefstadt. Zažiť Brutal v malom bolo zaujímavé, ale tak ako to má byť, je to predsa len v tom veľkom. Tohoročný návrat k veľkému formátu to určite potvrdil.

Ako som už spomínal, najväčšou devízou festivalu je špecifická atmosféra. Tú vytvára najmä prostredie stredovekej vojenskej pevnosti, v ktorej sa celý festival odohráva a ktoré organizátori doplňujú a upravujú zaujímavými vizuálnymi vychytávkami v súlade so zameraním festivalu. Program sa odohráva na 5 pódiách a okrem hudobných vystúpení si návštevníci vedia spestriť svoj program aj návštevou kina, galérie s výtvarným umením, účasťou na diskusiách alebo na zaujímavej postapo show hereckej skupiny. Nudiť sa tam jednoducho určite nedá...

Areál oproti poslednému veľkému ročníku zaznamenal určité zmeny. Najvýraznejšími boli zavedenie veľkého pódia Obscure na mieste, kde v minulých ročníkoch bolo pódium v stane. Pódium tejto veľkosti bolo na rovnakom mieste počas minuloročného zmenšeného Brutalu a určite to je pozitívna zmena, nakoľko kapacita plochy značne narástla. Rovnako pozitívnou zmenou je aj presun menšieho pódia z priestoru Octagonu do priestoru Bastionu, ktorý sa udial podobne z kapacitných dôvodov. Za tieto zmeny určite palce hore.

Palec dole dávam za problémy s úvodným nabíjaním kreditu na čip na náramku. Možnosť nabiť si kredit na čip z pohodlia domova dopredu pred festivalom je skvelá, no už menej ak kredit po príchode na festival zrazu na čipe nie je a fanúšik je nútený zabiť čas vystávaním v rade pri službách zákazníkom. Ja som sa tejto komplikácii chcel vyhnúť, nakoľko som na festival šiel kvôli chorobe neskôr a kamaráti, ktorí si festival užívali od začiatku mi tento problém avizovali. Kredit som si teda plánoval nabiť na mieste. Nakoniec som sa ale komplikáciám nevyhol, pretože čip mi aj tak nefungoval a nedal sa nakreditovať. Problém vyriešila návšteva zákazníckeho centra, ale dojem z príchodu na festival bol mierne naštrbený.

Poďme ale konečne na to najdôležitejšie a to hudobnú stránku festivalu. V programe festivalu bolo spolu 150 kapiel rozložených do 5 dňového programu. Takto nahustená súpiska s viacerými silnými menami nasvedčovala tomu, že sa určite veľa nachodím a niektoré vystúpenia budem či už kvôli prekrývaniu alebo únave musieť obetovať. Ako som už spomínal, kvôli zdravotnému stavu som musel sa na miesto konania dostavil až vo štvrtok a ušli mi viaceré skvelé vystúpenia.

Štvrtok

Prvá kapela ktorú som po rýchlom check ine a následnom riešení problémov s kreditom na čipe videl boli Butcher Babies. Ich hudba nebola nejako extra pozoruhodná, pozornosť na seba strhávali 2 stroho odeté vokalistky. To mi prišlo trochu prvoplánové a tak som sa vybral na obhliadku areálu. Vrátil som sa ku koncu setu Butche Babies a práve vtedy jedna zo speváčok neváhala zísť medzi fanúšikov do mosh pitu a odtiaľ odspievať časť posledného songu, čo bolo vcelku sympatické gesto. Nakoniec som názor mierne pozmenil, pretože dievčatá do toho šli naozaj naplno a smerom k davu odovzdali množstvo energie. Po občerstvení som zhliadol výborný nadupaný koncert amerických deatherov Cattle Decapitation. Následne došlo k tomu čo som spomína vyššie a to kolízii vystúpenia kapiel na ktoré som sa tešil hoci boli každá z úplne iného súdka. Po úvodných songoch melancholikov zo Švédska Katatonia som zvyšok ich príjemne sa vyvíjajúcej show obetoval v prospech ukrajinských 1914. Zoskupenie sa venuje tematike 1. svetovej vojny čo pri súčasných udalostiach odohrávajúcich sa na území Ukrajiny dostáva temne aktuálny rozmer. Spevák pri poslednej piesni zišiel medzi fanúšikov ďaleko od pódia a odtiaľ predniesol svoje vokálne posolstvo. Bolo to veľmi zaujímavý a silný okamih. Následne som si na Obscure stage počkal na Conjurer z Velkej Británie a ich mix doom a HC. Veľmi energické vystúpenie v plnom nasadení celej kapely. Časť setu Paradise Lost som si pozrel posediačky na prírodnej tribúne. Nick Holmes známy svojimi nie celkom presvedčivými vokálnymi výkonmi pri živom prevedení tentokrát mal svoj deň a vyhol sa výraznejším zaváhaniam čo prispelo k pozitívnemu dojmu publika. As I lay Dying som musel obetovať, nakoľko v Bastione sa chystali na svoje vystúpenie Shaam Larein, ktorých som si určite nechcel nechať ujsť. Ich veľmi zvláštny psycho doom s tromi vokalistkami poprepletaný melódiami z blízkeho východu naozaj zafungoval skvele a pre mňa to bolo najsilnejšie vystúpenie prvého dňa. Následne som sa musel veľmi rýchlo presunúť naspäť k hlavným pódiám pretože sa blížil pre mnohých vrchol dňa a možno aj celého festivalu. Fistulové vokály, skvelé gitarové rify a sóla, spektakulárna show... Mercyful Fate určite naplnili očakávania a svojej úlohy headlinera sa zhostili bez zaváhania. Kind Diamond predviedol výborný vokálny výkon z čoho som bol milo prekvapený, lebo práve z jeho prejavu na živo som mal trochu obavy. Gitarový tandem ktorému dominoval hlavný skladateľ Hank Sherman skvele doplnil Joey Vera na base. Kráľ ako vždy vytiahol svoje masky a prevleky, koncert začínal s rohatou maskou a následne sa zmenil na akéhosi diabolského biskupa. Kingove masky v kombinácii so scénou, ktorej dominovalo veľké schodisko, pentagram a prevrátený kríž vytvorili pre mňa vizuálne najpôsobivejšiu show celého festivalu. Do playlistu zaradila kapela popri starých flákoch aj jednu novú skladbu, nech fanúšikovia ochutnajú aj niečo z pripravovaného albumu. Výborný koncert hodný headlinera festivalu. V rýchlom slede nastúpila na vedľajšie pódiu partia okolo Daniho, ktorý podobne ako King využíva aj fistulový vokál ale v ďaleko pokrivenejšej forme. Neviem či už u mňa nastúpila únava ale show Cradle of Filth som nedokázal oceniť. Marthus predvádzal ako vždy vynikajúci výkon ako aj zvyšok hudobníkov v kapele, vokálne eskapády Daniho som ale nejako nevedel zvládnuť a pretom som sa rozhodol radšej venovať nabratiu síl, ktoré mi po chorobe rýchlo začali ubúdať a presunul sa do spacáka.

Piatok

Piatkový program pre mňa začal tesne popoludní, kedy som si s chuťou pozrel vystúpenie thrashových Artillery z Dánska. Ich podanie tohto štýlu s power metalovým spevom celkom bavilo. Celkovo som mal dojem, že na tomto ročníku bolo menej zástupcov z klasickej thrashovej škatuľky ako po minulé ročníky. S chuťou som si pozrel aj vystúpenie Humanity´s Last Breath, ktorých štýl je ťažšie zaraditeľný, kapela ho definuje ako experimental death core. Vyznelo to ako maľovanie temných obrazov hudbou, ktoré sa s ubiehajúcim časom stalo trochu monotónne ale každopádne nie nezaujímavé. Swalow The Sun sa venujú melodickému doom metalu, ktorému viac svedčí čas po zotmení ale aj pri svetle bolo ich vystúpenie veľmi príjemné sledovať a počúvať. Zvoľnenie tempa určite nebolo na škodu. Následne som sa ponáhľal na Obscure stage nakoľko som si ani náhodou nechcel nechať ujsť jediného zástupcu slovenskej metalovej scény na festivale a to trenčianskych Depresy. Aktuálne majú po dlhom čase vonku nový album a musím bez preháňania uznať, že kapela je v skvelej forme. Svoj vyhradený čas využila na maximum a početnému publiku predviedla vynikajúci výkon po všetkých stránkach. Jedinou chybičkou bola prasknutá struna na gitare, ktorej výmena chvíľu trvala ale aj to sa stáva. Nie som znalcom tvorby Depresy, ich vystúpenie ma ale aj tak veľmi potešilo, nakoľko chlapi sa v záplave kapiel z celého sveta určite nestratili, práve naopak. Po návrate späť k hlavným pódiám na chvíľu zvíťazila únava a poľských Decapitated som si pozrel po sediačky z prírodnej tribúny. Ich hutný death metal skôr v strednom a pomalšom tempe natlačili do publika ako sa patrí s poriadnou dávkou energie. Blížila sa 21 prvá hodina a ja som si opäť raz musel vybrať a nad Abbathom u mňa zvíťazili talianski trubkári Ottone Pesante. Mal som zhruba predstavu, čo títo muzikanti produkujú a predvádzajú ale to, čo som videl v ich podaní ma ohromilo. Musím bez preháňania skonštatovať, že také niečo som ešte nevidel a nepočul. Traja muzikanti: bubeník, viac menej klasický metalový a popri ňom trombonista, trubkár a krabica plná efektov, ktorú hráči na dychové nástroje hojne využívali. Death metalová smršť v podaní dychovej sekcie naspeedovanej rachotiacimi bicími. Headbanging počas fúkania do trombónu? Žiadny problém. Do toho v publiku circle pit, wall of death a dokonca aj veslový simulátor. Vynikajúce vystúpenie, ktoré sa skvelo hodilo do klubových priestorov Bastionu. Bolo naozaj vzrušujúce sledovať ako sa dá skĺbiť na prvý pohľad nespojiteľné tak, aby to dávalo zmysel. V Bastione sa mala odohrať aj spoločná show post apo tímu a norskej avant garde black metalovej skupiny Slagmaur. Toto vystúpenie mi ale neprišlo nejako extra zaujímavé, nakoľko hudobná produkcia bola dosť monotónna a nezachránili to ani poskakujúci herecký tím v outfite v štýle Mad max. Inak tento tím robil vystúpenia po každom koncerte v Bastione čo bolo veľmi zaujímavým spestrením festivalu. Ich kostýmy vyzerali skutočne autenticky, celý ich kútik vrátene strojov s funkčnými motormi a aj ubytovacej časti vyzeral ako z kulisy k filmu a bolo možné si ho zblízka prehliadnuť. Nemohol som vynechať návštevu absinth baru, ktorý sa nachádzal v miestnosti s Kal stage. Tam ma to inak až tak nelákalo, nakoľko produkcia prezentovaná v týchto priestoroch bola výhradne elektronického zamerania. Priestory fanúšikova hojne využívali hlavne ako oddychovú zónu, nakoľko boli zaplnené starými kreslami a sedačkami. Únava metalistov po nápore intenzívnej hudby, celodenného slnka a množstva skonzumovaných nápojov bola intenzívna a tak som tam napriek viacerým príchodom nikdy nenašiel voľné miesto na zdriemnutie. Ostávajúce piatkové vystúpenia ma už veľmi nelákali a tak som už len šiel skontrolovať, či Cronos z Venom bude mať zase oblečené tie nechutné kožené slipy ako naposledy na Brutale pred pár rokmi. Kedže sa tak nestalo a tentokrát zvolil decentnejší outfit vybral som sa venovať spoločenským aktivitám a diskusii na oddychovej lúke. Na záver dňa som predsa len ešte zozbieral chuť a silu pozrieť si úleťákov Hentai Corporation a myslím, že sa oplatilo. Ich prejav sa mi vždy páčil, no tentokrát sa mi hlášky excentrického speváka Radka Škarohlída známeho svojim excesmi na pódiu aj mimo neho, nejako extra vtipné nezdali. Byť vulgárne sarkastický smerom k publiku mi príde už trochu cez čiaru. Hudobne ale nesklamali a ich vystúpenie malo aj napriek pokročilej hodine výdatnú dávku energie a aj muzikantskej zručnosti. Každopádne som mal dobrý pocit aspoň z toho, že tento deň som dokázal ostať až do úplného konca programu a to ma na druhý deň čakal veľmi skorý príchod vzhľadom na zaujímavý program už od predpoludnia.

Sobota

Posledný deň festivalu bol na jednej strane v znamení pre mňa najlepšieho koncertu celého programu a na druhej strane celkový záver bol poznačený zhoršením počasia a dažďom. Ale poďme pekne po poriadku. Do areálu som sa ponáhľal už pred obedom a stihol som si pozrieť veľmi sympatickú show českej kapely Stellaris. Prejavu dominovala speváčka, ktorá podala od začiatku až do konca veľmi energický výkon a nemala problém striedať growling s čistým vokálom. Neváhala si vyskúšať aj crowd surfing čo pri nie až tak zahustenom publiku bol vcelku odvážny kúsok ale všetko našťastie dobre dopadlo a nikto sa nezranil. Urne, ktorí nasledovali po pre mňa menej záživnom sete deathových Mass Infection, sú pre mňa jednoznačne objavom festivalu. Trio z Londýna produkuje veľmi chytľavý progresívny metal s prvkami deathu aj thrashu zaodetý do moderného zvuku s variabilným vokálom spievajúceho basgitaristu. Už v rámci prípravy na festival ma táto partička veľmi zaujala a naživo svoje kvality potvrdila viac ako na 100%. Výborný koncert podporili svojimi skvelými inštrumentálnymi výkonmi všetci traja hudobníci. Škoda že kapely zaradená na skoršie hodiny majú na svoju prezentáciu tak krátky čas... Gorod z Francúzska boli aj na poslednom veľkom Brutale a rovnako ako vtedy odohrali svoj technický death metal na nadštandardnej úrovni. Vizuálne zaujali najmä basgitarista, ktorý mal na tvári napriek brutálnej hudbe permanentný úsmev a spevák, ktorý do toho šiel úplne na plno napriek tomu, že vyzeral ako keby si na koncert odskočil z officu nejakej nadnárodnej korporácie v rámci obednej prestávky.

Haemorrhage ma svojím goregrindom extra nezaujali až na moment, kedy spevák ako rekvizitu vytiahol ľudskú končatinu. Nasledujúci Unearth ako dlhoroční matadori v rámci metalocoru vyvinuli mimoriadny zvukový tlak, ktorý drvil prihliadajúcich a nemohol ich nechať sa len tak bez pohybu prizerať. Časť setu som musel obetovať, pretože na Obscure sa už na svoje vystúpenie chystali ukrajinskí Ignea, na ktorých melodicky death metal so speváčkou striedajúcou vokálne polohy som bol vcelku zvedavý. Výkon kapely bol veľmi sympatický ale trochu ma zaskočila chladná reakcia publika na speváčkin preslov na tému vojny v ich domovine. Kedže sa blížila 16 hodina, musel som sa urýchlene presunúť na hlavný stage, pretože koncert Soen som si plánoval pozrieť od začiatku. Veľmi som sa na vystúpenie kapely okolo bývalého bubeníka Opeth Martina Lopeza tešil a ich tvorbu som mal slušne napočúvanú. Kapela produkuje na pomery Brutal Assaultu veľmi pokojnú hudbu s príjemným vokálom a ich vystúpenie bolo v porovnaní s väčšinou vystupujúcich ako keď slnko vyjde po búrke a hromy/blesky vystrieda príjemné švitorenie vtákov. Oči som nevedel spustiť najmä z gitaristu Cody Lee Forda, ktorého hra dokázala byť intenzívna ale ak bolo treba aj jemná a precítená. Jeho sóla boli podmanivé, prsty ľahučko tancujúce po hmatníku bola radosť sledovať. Od začiatku do konca to bol pre mňa najlepší koncert festivalu a po jeho závere sa mi nechcelo odísť a chcel som viac... Zaujímavý moment nastal, keď spomínaný gitarista hádzal na záver koncertu do publika trsátka a pred zahodením posledného som si zaprial, aby priletelo práve ku mne. Trsátko po lete širokým oblúkom dopadlo rovno k mojim nohám. Škoda, že zrejme ešte väčší fanúšik ako ja mi agresívne odtlačil ruku, ktorou som trsátko zakryl a ukoristil ho pre seba. Nevadí, silná spomienka ostane aj bez upomienkového predmetu. Z ostávajúcich vystúpení stojí určite za zmienku japonská dvojica Melt-Banana. Ide o gitaristu a speváčku spúšťajúcu rytmiku a rôzne zvuky cez diaľkový ovládač, s ktorým popri speve poskakuje po pódiu. Pre metalistov zvláštna kombinácia no aj tak časť prihliadajúcich neváhala spustiť celkom slušný mosh pit. Leprous svoj progresívny rock podali na môj vkus až príliš profesorsky, no aj napriek tomu mal koncert aj silné momenty. Vynikajúcu show s intenzívnou odozvou publika predviedla v Bastione česká Insania. Silnou stránkou tvorby Insanie sú určite texty a preto nazvučenie zdôrazňovalo Polyho vokál tak, aby bolo textovej zložke dobre rozumieť. Škoda, že som z Leprous neodišiel skôr a nestihol celý koncert Insanie... V Bastione som zotrval a napriek hustnúcemu dažďu som si pozrel vystúpenie portugalskej blackovej úderky Gaerea. Hoci black nepatrí moje preferované štýly z prevedenia Gaerei som si odniesol veľmi pozitívne dojmy hlavne kvôli atmosfére, ktorú dokázali svojim prejavom vytvoriť. Zakuklení hudobníci s žiariacimi záhadnými znakmi na tvárach, plno dymu a zvláštny pohybový prejav speváka v kombinácii s hudbou prevažne v rýchlom klepačkovom tempe dokázali vytvoriť až mysticky pôsobiaci dojem. Ad Nauseam z Talianska vystrihli na minuloročnom Joezefstade vynikajúci koncert a bol som veľmi zvedavý, či svoj výkon dokážu po roku zopakovať. Úplne sa to nepodarilo, nakoľko spevák a gitarista mal boľavé hrdlo kvôli čomu kapela odohrala iba inštrumentálne verzie svojich skladieb. Avantgardný death metal tým trochu stratil na sile ale aj napriek tomu bolo vystúpenie Ad Nauseam dostatočne pôsobivé. Voda husto padajúca z oblohy postupne prevzala kontrolu nad festivalom a v premočenej mikine som sa pokúsil pozrieť si vystúpenie blackových Mayhem. Ich poňatie blacku sa mi celkom pozdáva a v minulosti ma na živo na Brutale vždy bavili. Tentokrát som ale podľahol chladu a vlhku a s festivalom som sa kráčajúc medzi stále pršiacimi kvapkami rozlúčil.

Brutal Assault číslo 25 určite nesklamal, práve naopak, aj napriek drobným nedostatkom potvrdil svoji neotrasiteľnú pozíciu najlepšieho festivalu v našom regióne. Program bol nabitý skvelými zoskupeniami z celého sveta reprezentujúcimi rozmanité štýly v rámci extrémneho metalového spektra. Vybrať si mohol skutočné každý, kto hudbe tohto razenia holduje. Z môjho pohľadu je práve obrovské množstvo kvalitných vystúpení menším kameňom úrazu. Menej je niekedy viac a ja osobne by som uvítal menej nabitý program s možnosťou bez tak veľkého zhonu si vychutnať kvalitnú hudbu.

Dovidenia o rok...

Text a foto: Peťo Javorský