Niekde som čítal, že najhlučnejšou kapelou na svete sú MANOWAR. A najrýchlejšou vraj DRAGONFORCE... Tí druhí menovaní však majú nečakanú konkurenciu zo srdca Slovenska – z Banskej Štiavnice sa na nás rúti speedrunový HROBAR! Skladby do 2 minút, koncerty do 20 minút, humor, nadhľad, pohoda. Viac nám o kapele povie bubeník Lukáš, ktorý navyše stíha aj organizovať skvelý benefičný Jašterice fest na pomoc útulku zvierat.
Ako si sa dostal k metalovej hudbe a aké boli tvoje prvé kroky na hudobnej scéne? A ako si sa dostal k hre na bicích, máš nejaké bubenícke vzory na svetovej prípadne slovenskej scéne? Aká je tvoja obľúbená kapela, akú muziku počúvaš doma/v aute? Máš vo svojej rodine hudobníkov, zdedil si prípadne nejaké muzikantské gény? Cítiš zo strany rodiny podporu, čo sa týka tvojho pôsobenia v kapele? Čo hovoria tvoji najbližší na hudbu kapely HROBAR?
To je pekná nálož otázok v prvej otázke. Ako som sa dostal? Ani neviem, možno cez Tony Hawk‘s Pro Skater soundtrack, možno cez pirátske VHS kazety z MT2 čo sme s Martinom (spev) pozerali, potom asi cez grunge, neskôr „Show No Mercy“ od SLAYER a potom to už išlo priamoúmerne. Jedného dňa som prestal denne počúvať G-Unit a začal som počúvať METALLICU. Prvým krokom k hudbe bola kapela v detskej izbe spolužiaka. Nikto z nás nemal nástroje, ale chceli sme byť punková kapela: k bicím som sa dostal vylučovacou metódou typu: ty budeš gitarista (tenisová raketa), ty budeš klávesák (klávesy sme mali!), ty budeš basák (imaginárna) a ty budeš bubeník (vankúše).
Bubenícke vzory? Fuu, veľa bubeníkov mi vždy pripomenie, že naozaj nie som bubeník, ale len človek za bicími, ale tak trebárs Dave Lombardo, Vinny Daze, Danny Carey a z lokálnych Janči zo SANGRE/7MS, Jago z JAKUBYSKA. Ale ako píšem, to je len pár, čo mi napadnú - keď začneš robiť bubenícke okienka, rád sa rozpíšem. Jednu jedinú obľúbenú kapelu nemám, ale keby som mal zbraň pri hlave a musel by som povedať, tak HOBAR samozrejme. Hudobné žánre mám v obľube podľa ročného obdobia a momentálne (november 2023) je to speed metal. V aute je DJ moja manželka, teraz máme CREEDENCE CLEARWATER REVIVAL na shuffle, čiže ideme všetky staré „bangre“ od nich. V rodine hudobníkov nemám, ale môj pra-pra-starý otec bol pilot dvojplošníka v cisárskom vojsku (nesúvisí to, len flexím). Zo strany rodiny podporu cítim, keby ma v tom nepodporovali, tak by som to nerobil. Najbližší na hudbu HROBARA hovoria, že je to úžasné, páči sa im to, ale hráme príliš rýchlo a spevákovi nie je rozumieť - ja im vždy poviem, že to je schválne a že nech prídu na koncert vypiť, zabaviť sa, pokeckať a nie mudrovať.
Rozhovor zo septembra 2018 s Mŕtvolkou (metalexpress.sk) je jediný, ktorý som na nete našiel (môžete si ho prečítať tu) - to znamená, že tento rozhovor je druhý v histórii kapely HROBAR alebo som len zle hľadal a googlil? Akým spôsobom sa snažíte propagovať svoju hudbu? Myslíš si, že má vôbec v dnešnej dobe ešte zmysel uverejňovať (dlhšie) rozhovory, keď väčšina ľudí je ochotná venovať jednému článku/príspevku max. 30 sekúnd?
Možno sa niekde ešte rozhovory nájdu, ale áno, nie je ich veľa. Každopádne originál rozhovor s kapelou - a nie len so mnou - asi nie je, čiže v tom by si bol prvý!
Hudbu sa snažíme propagovať tak, že ju nepropagujeme a nie, nie je za tým nejaký „edgy“ dôvod, jednoducho sme, akí sme. Čiže verejne vyhlasujem, ak niekto chce propagovať HROBARA s našim požehnaním (rozumej zadarmo), nech sa ozve. Dlhšie rozhovory? Myslím si, že to zmysel má, je to pekné gesto a scéna drží pokope práve pomocou nadšencov. 30 sekúnd si prehnal, skús 10 skôr, plus v okne pod rozhovorom musí ísť video temple run...
V spomínanom rozhovore s Mŕtvolkou si zaujímavo popísal tvoje osobné skúsenosti s „hrobárstvom“, históriu vzniku kapely a inšpiračné zdroje (pozdravujeme tvojho suseda – hrobára)... Určite sa však nájde pár fanúšikov, ktorí o kapele HROBAR doteraz vôbec nepočuli (a ten rozhovor nečítali) – čo by teda mali o kapele vedieť skôr, ako si vypočujú vašu muziku? Môžeš prípadne rozvinúť vaše „promo vyjadrenie“ – citujem: „Primitívna hudba, primitívne texty, primitívni muži. Hlina, špina a smrť. Thrash/crossover, ktorý ti dá lopatou po hlave a krampáčom cez kríže.“ 😊
Sused ešte žije, pozdravuje naspäť, sestra má stále pohrebníctvo, ja stále chodím pomáhať nosiť a spúšťať rakvy do zeme. A tiež vyjadrenie stále sedí. Milí noví poslucháči kapely HROBAR, vitajte. Sme trojčlenka z Hontu, hráme rýchlo a primitívne. Máme radi, keď sa na našom koncerte ľudia zabavia, nebojte sa nás, príďte za nami, aj sa s vami odfotíme aj prehodíme pár teplých slov. Merch máme, ale na 90% akcií ho nenosíme - viď sekcia ako propagujeme kapelu. Našu muziku si vypočujete na spotify, youtube, bandcamp a - keby ste naozaj chceli byť kulinári - tak aj na CD. Ak máte radi premyslený, vyšperkovaný thrash/crossover v ktorom cítiť zbesilé hudobné nadanie a cit pre detail, tak vám odporúčame kapely ako napr. ACID FORCE. Ak chcete počuť recyklovaný SOD, CARNIVORE a iné staré fláky v podaní troch sympaťákov s Pit Vipermi, príďte na koncert HROBAR. Odídete o 17 minút obohatení o úžasný zážitok a ani nebudete vedieť, kedy skončil jeden a začal ďalší song, wow!
Predstav nám, prosím, členov kapely HROBAR. Čomu sa venujú mimo kapely (práca, koníčky)? Ako máte v kapele rozdelené úlohy - kto má na starosti skladanie muziky, texty, koncerty (oslovovanie organizátorov, kapiel na výmenné koncerty), merch (grafika k CD, potlač tričiek) a podobne?
Martin sa hrbí 8 hodín denne pred PC, ja sa hrbím 8 hodín denne pred PC a Michal sa hrbí 8 hodín denne pri manuálnej praci. Čo sa týka koníčkov, máme ich ako správni 30-tnici – nudné: fitko, robota okolo domu, povŕtať sa v aute, prechádzky, ísť na kávičku, turistika, navštíviťrodinu, uvariť gulášik, veď vieš, ako to chodí. Úlohy máme rozdelené podľa potrieb: muziku skladáme spolu, texty a nahrávanie nástrojov robím ja, sóla, mixovanie a mastering robí Martin. Ostatné podľa toho, ako vydá, keď sa dá, oslovíme, dohodneme, vybavíme merch a pod. Opäť sa dostávame k sekcii „propagácia kapely“ – ak toto čítaš a chce sa ti vieš, kde nás nájdeš (ak nevieš – facebook).
Debutový album „Rýchla smrť“ ste vydali v roku 2018 pod českým vydavateľstvom Support Underground. Je na ňom celkovo 20 skladieb, najdlhšia má 1:57. Takže „rýchlosť“ je vo vašom prípade asi kľúčovou „premennou“. Opäť si dovolím zacitovať tvoje vyjadrenie na túto tému: „Tá rýchlosť musí byť. Učebnicový thrash prenechávame ľuďom, ktorí ho vedia hrať. My sme banda primitívov. Niektoré skladby sú punkové, iné thrashové, podľa toho, kto stojí za riffom, akú hudbu počúva, ako ju dokáže efektívne vykradnúť a pretvoriť na riffy. Napríklad sóla sú vylúhované z „Kill Em All“ a tak sa nám to páči.“ Chceš ohľadom vášho debutu ešte niečo dodať alebo je v tomto vyjadrení povedané všetko? A črtá sa aj jeho nasledovník?
Myslím, že po rokoch to vyjadrenie stále sedí. Netreba tam dodávať nič. Čo sa týka novej muziky, držíme sa rovnakého receptu – primitívny speedrun, na najnovšom materiáli sú skladby od 0:21 až po 1:33 a tam končíme- čiže také rýchlo smrtne mega dlhé 2-minútové skladby. Nový album plánujeme nazvať „Mŕtvy Ťah“, bude to podľa našich skromných názorov lepšie ako „Rýchla Smrť“ aj „Nakladačky“, uvidíme, čo na to ľudia.
V posledných rokoch na Slovensku výrazne stúpa popularita kapiel, ktoré hrajú (jednoduchý, rýchly a priamočiary) thrash metal. CATASTROFY, ČAD či DEMONIC-EYED patria medzi kapely, ktoré dokážu vypredať kluby, predskakujú známym zahraničným kapelám, vystupujú aj na veľkých letných festivaloch. Čím to podľa teba je, že oslovuje toľko fanúšikov práve tento žáner a nie napríklad progresívny metal či doom metal?
Je to podľa mňa tým, že si bežní poslucháči/bežní ľudia vedia k tým kapelám vytvoriť puto, stávajú sa ďalšími imaginárnymi členmi, majú pocit, že niekam patria. Rozumieš ma - ako by povedal pán Vareha. Tá hudba je vo svojej podstate nekomplikovaná, ťahá to ľudí k tancu, hýbaniu sa. Na prog 13/8 srandách sa tancuje ťažko... Myslím si, že ak sa fanúšikovia vedia stotožniť s kapelou, hudbou, textami a sú zapojení do diania na sociálnych sieťach, kde kapela zapája komunitu a predáva merch ako dres obľúbeného tímu, tak to funguje, vypredáva sa, hrá sa na veľkých festivaloch. Kruh sa uzavrie, Lukáš dopíše túto mega úvahu a ideme ďalej. Alebo to je tým, že sa ľudia vyskáču, zresetujú, dajú si 10 pív a 6 poldeci, vypotia sa a doplnia serotonín? A organizátori vedia, že keď zavolajú kapely, ktoré nie sú na pódiu mŕtve, ľudia sa zabavia? Neviem Vlado, ja mám len gymnázium vyštudované, na to sa treba pýtať iných.
Ok, opýtam sa aj v nasledujúcom rozhovore. Ste koncerte pomerne aktívni, vystúpili ste na zaujímavých podujatiach – námatkovo Pankáči deťom, Flesh party, Bordel na Dunaji, Renaissance Kremnica... Väčšina hudobníkov hovorí, že koncerty a interakcia s publikom sú pre nich najdôležitejšie a fungujú, tvoria a hrajú prioritne kvôli možnosti naživo prezentovať svoju muziku. Predpokladám, že vo vašom prípade to nebude inak. Vaše vystúpenia sú krátke, intenzívne, plné energie. Čo je pre vás v súvislosti s koncertami dôležité – kedy ste vy sami po koncerte spokojní? Zažili ste počas vystúpení niečo špeciálne/výnimočné?
Áno aj v našom prípade to tak je, odozva publika - také to imaginárne potľapkanie po pleci - vždy pohladí na duši. Naše vystúpenia sú rýchle ako naša hudba, monológy medzi piesňami nerobíme, nie je to naša šálka kávy, rozumieš ma. Reči idú bokom, zahráme ľuďom rezko a rýchlo, poďakujeme, odídeme, pódium pripravené pre ďalších, vybavené... Sme spokojní, keď sa to ľuďom páči, keď oslovíme jedného, dvoch... Niečo špeciálne? Trebárs keď sa po našom koncerte zastaví náhodný človek, ktorí povie niečo v zmysle „chalani, voľakedy v roku 1992 som mal kapelu a hrali sme len u nás v kulturáku v Hornej Lomnici pre 2 ľudí a páči sa mi, ako hráte.“ Tak to sú také tie momenty, čo nás tešia.
Mám pocit, že beriete veci s nadhľadom a hudbou sa najmä bavíte. Stretli ste sa však niekedy s cenzúrou či úplným odsúdením či nepochopením zo strany fanúšikov alebo „bežnej verejnosti“? Ak áno, ako ste reagovali? Je podľa vás stále metal v pozícii „strašiaka“, niečoho, čo je ľuďmi negatívne vnímané alebo sme sa už posunuli a spoločnosť je viac tolerantná?
Presne ako píšeš, bavíme sa, berieme veci s nadhľadom. Cenzúra a nepochopenie na našu adresu? Naozaj neviem, či sme sa s tým stretli, možno áno, ale nevnímame to. Máme väčšinou pozitívnu spätnú väzbu, ľudia sa na tých našich textoch a hudbe zasmejú. Ak sa niekomu čosi nepozdáva, nepáči, tak mu to brať nebudeme. Však každý sme nejaký, nie? Myslím si, že metal/tvrdá muzika už dávno to nie je strašiak ani niečo negatívne, ako isto vieš, v nákupnom centre si kúpiš tričko METALLICA. Ľudia sú v niečom tolerantnejší, v niečom nie. Spoločnosť sa posúva, v telke a na facebooku uvidíme kam...
Si organizátorom benefičného Jašterice festu, ktorý sa koná v Banskej Štiavnici (v tomto roku to bol už 6. ročník) – ako vznikla táto skvelá myšlienka a čo všetko bolo treba urobiť, aby sa „zhmotnila“ a uskutočnil sa prvý ročník? Koľko ľudí sa na organizácii podieľa a podľa čoho vyberáte kapely, ktoré pozvete na fest? Koľko peňazí sa vám zatiaľ podarilo vyzbierať a ako poslúžili OZ Túlavá labka (ako vyzbierané peniaze využili)? Ktorý ročník festu považuješ za najúspešnejší a prečo?
V roku 2015 (asi) sme si sadli s mojimi kamarátmi Mironom a Beatou a povedali si, že by sme chceli metal v Banskej Štiavnici. Ako isto vieš, Banská Štiavnica je klenot influencerov a malomestských boháčov a chceli sme tam mať aj čosi pre nás. Rozhodli sme sa, že to budeme robiť pre útulok a nebudeme na tom zarábať. Na pôvodnej organizácii sme sa podieľali traja, neskôr sa to okliešťovalo až sa to dostalo do fázy, že z pôvodnej organizačnej zostavy som ostal len ja. Na organizácii sa vždy podieľa tím ľudí, úlohy si rozdeľujeme. Posledný ročník som riešil ja, moja žena a kamoška Mia, plus ochotné duše na bráne. Prvé ročníky sa kapely vyberali heslom „z každého rožku trošku“, neskôr, keď som zostal z organizátorov len ja, rozhodol som sa veľmi sebecky volať tam kapely, nazvime to z aktívnej thrash/crust/punk/ scény a mám pocit, že sa na nej fanúšikovia vytancujú, je to homogénne a tak ďalej... Vždy sa tam ale vyskytne nejaká „nežánrová“ kapela - výnimka potvrdzuje pravidlo alebo ako sa to hovorí. Koľko peňazí sme vyzbierali, to ti skutočne nepoviem, vždy to boli stovky až tisíce eur čistého výťažku pre útulok. Viem, že Labka za to buď platí dlhy u veterinára alebo kupuje nedostatkové veci. Najúspešnejší ročník? Podľa výťažku asi posledný – 1800 EUR pre chlpáčov. Inak považujem za úspešný každý ročník. Lebo prišli ľudia, vydarila sa akcia a stretli sme tam známych, ktorých sme dlho nevideli.
1800 EUR je naozaj krásna suma, gratulujem! 8. decembra vystúpite na inom benefičnom koncerte - Angelus Cat Rescue v KD Podlavice – na čo sa môžu tešiť fanúšikovia, ktorí sa prídu pozrieť na vaše vystúpenie? A čo okrem snehovej kalamity a poľadovice v okolí Banskej Štiavnice by mohlo zabrániť vášmu vystúpeniu?
Fanúšikovia sa ako vždy môžu tešiť na sympatických chlapcov, ktorí, ak počasie dovolí, donesú so sebou krásnu 15- až 17-minútovú smršť starých a nových songov. Prosím príďte, je ojedinelé, že HROBAR hrá počas zimného spánku. Okrem poľadovice a iných nástrah hôr nám nezabráni nič. Ak vymodlíš dobré počasie, sme tam ako faktúra na stole! A samozrejme ďakujem v mene kapely HROBAR a v mene Jašteríc za priestor pokecať a odpovedať na veľmi príjemné otázky. Nech sa tebe aj čitateľom darí, nech sú zdraví, šťastní a úspešní.
Ďakujem za rozhovor aj želanie a tiež prajem všetko dobré – vidíme sa v Podlaviciach!
Rozhovor pripravil: Vlado Lauko
Fotografie: Mŕtvolka (Metalexpress.sk)
