Srdce nejedného (thrash)metalistu zaplesalo po zverejnení informácie o návrate kapely ACID FORCE na scénu. Jej návrat bol navyše znásobený náložou novej muziky a v tejto chvíli si už fanúšikovia môžu vychutnávať skladby albumovej novinky s názvom „World Targets In Megadeaths“, ktoré budú tvoriť základ koncertného setu kapely na našom benefičnom Angelus Cat Rescue (8.12.2023, KD Podlavice). Na naše otázky odpovedal gitarista Erik Leško.
Aké boli tvoje hudobné začiatky, aký hudobný nástroj si zobral do ruky ako prvý? A prečo to nakoniec „vyhrala“ gitara? Aké boli tvoje hudobné vzory v tvojich začiatkoch a aké máš teraz? Mal si/máš podporu zo strany rodiny?
Keď som mal asi 8 rokov, bolo mi doma prikázané, že budem chodiť do ZUŠky. U nás doma sa na muziku vždy kládol dôraz a preto to bol asi prirodzený smer výberu mimoškolskej aktivity. Dostal som možnosť výberu nástroja, pokiaľ to nebude niečo na začiatok finančne náročné. Rozhodol som sa pre gitaru, lebo mi to v tom období života prišlo ako „najfrajerskejší“ nástroj, ktorý sa tam vyučoval. Začal som teda chodiť na klasickú gitaru s nylonovými strunami a s tým bola spojená aj výuka základnej hudobnej teórie. Cvičenie na gitare ma ale zo začiatku veľmi nebavilo a musel som si k tomu postupne nájsť cestu. Keď som mal asi 13 rokov, doma som objavil mamine albumy GUNS N’ ROSES, EXTREME, SUICIDAL TENDENCIES, atď. To mi otvorilo v podstate nový svet a odvtedy som tým pohltený. V tej dobe som si začal šetriť na elektrickú gitaru a začal vnímať gitaristov ako vzory (prvý bol asi Slash, ale postupom času to už mám inak a teraz je ich strašne veľa). Vtedy som začal vážnejšie cvičiť a začali sme s kamarátmi spolu hrávať v garáži. Čo sa týka podpory rodiny, tak zo začiatku ma do hrania museli viac-menej nútiť a neskôr som to musel zasa skôr obmedzovať, aby som mal čas sa venovať aj normálnemu vzdelaniu, aby som sa mal neskôr z čoho uživiť.
Kapela ACID FORCE vznikla v roku 2014, svojím spôsobom ako „pokračovateľ“ inej známej thrashovej banskobystrickej kapely ANSTRATUS (pôsobili v nej Andrej aj Teo). O 2 roky neskôr vydáva prvé EP „ Towards The Nuclear Load“ a v roku 2017 debutový album „Atrocity For The Lust“. Ak sa nemýlim, tak ty si nebol medzi zakladajúcimi členmi – kedy presne si prišiel do kapely a ako si spomínaš na toto obdobie?
V ANSTRATUSe hrali dvaja moji spolužiaci zo základnej školy a keď som sa dopočul, že majú takúto kapelu, bol som zvedavý. Šiel som sa teda pri prvej príležitosti pozrieť na ich koncert a keď som videl Andreja za bicími a Tea spievať a hrať, hneď mi bolo jasné, že títo chlapci pochopili metal rovnakým spôsobom ako ja a chcel som s nimi hrať. V tej dobe im to ale dobre fungovalo v zostave, v akej boli, a ja som odišiel na vysokú školu do Brna a venoval som sa primárne štúdiu. Vtedy sme už boli všetci kamaráti a vedeli sme o sebe. V tom období vznikla aj kapela ACID FORCE ako bočný projekt popri ANSTRATUSe za účelom vyventilovania sa aj pri trošku inej odnoži thrashu ako hrával ANSTRATUS. Postupom času ale kapela ANSTRATUS začala strácať aktivitu (na dôvod by ste sa museli spýtať členov) a z ACID FORCE sa začala prirodzene stávať hlavná kapela. Ja som sa vtedy okolo chlapcov často motal, keďže sme boli kamaráti. Po koncerte v Česku u mňa prespávali na intráku a keď potrebovali technika na Brutal Assault, tak som im rád pomáhal. Potom sa z kapely rozhodol odísť pôvodný gitarista Feďo a keď som sa o tom dopočul, zobral som do ruky telefón, že sa im ozvem či nepotrebujú gitaristu a v ten moment som tam našiel správu od Andreja a Tea, či s nimi nechcem hrať. Tesne po mojom príchode sme nahrali album „Atrocity For The Lust“.
Thrashmetalových kapiel v tej dobe nebolo na Slovensku veľa – predpokladám, že výber žánru bol ovplyvnený najmä hudbou, ktorú ste vy sami počúvali a mali radi a dokázali ste k thrashu umne primiešať trochu punku. Medzi hlavných „inšpirátorov“ patrili nepochybne kapely MOTÖRHEAD či TOXIC HOLOCAUST, plus punkové legendy THE EXPLOITED a DEAD KENNEDYS. Bolo žánrové smerovanie kapely jasné už od začiatku alebo nastali aj momenty, keď bolo reálne, že začnete hrať napríklad death alebo klasický heavy-metal - predpokladám, že žánrová zmena a la GLADIATOR asi nikdy nehrozila :-)
ACID FORCE pôvodne vznikol ako priestor pre hranie „špinavšieho“ thrashu, obohateného punkom a týmto smerom sa zo začiatku uberal. Ja som sa vtedy pridal do rozbehnutej mašiny. Keď sa z „Acidu“ ale stala hlavná kapela, všetci sa v nej chceli trocha viac realizovať a do hudby si začali prerážať svoju cestu aj iné vplyvy. V súčasnej dobe sú v novej tvorbe pozorovateľné prvky heavy metalu a niektoré skladby majú už prepracovanejšiu štruktúru ako priamočiary thrash/punk. To je spôsobené aj tým, že časom sa naše hudobné vzdelanie posunulo a chceli sme tvoriť veci, ktoré by nás viac uspokojili. Nejaká výrazná zmena žánru by asi nebola fér voči našim fanúšikom ale určitým vplyvom sa vôbec nebránime. Snažíme sa ale viac hrať muziku, ktorá prirodzene prichádza a nedržať niečo nasilu v úzkom rozmedzí daného subžánru.
Album „Atrocity For The Last“ ste nahrávali u Mira Speváka (SPK Audio), ktorý obstaral aj mix a mastering, následne album vydalo české vydavateľstvo Support Underground. Ako ste boli spokojní so spoluprácou s Mirom aj vydavateľstvom? Máš pocit, že ste z nej vyťažili maximum? Ak by si nasadol na stroj času a presunul by si sa do doby pred nahrávaním albumu, urobil by si niečo inak? A keď som na internete hľadal ponuky na CD/LP debutového albumu, našiel som len u 3 predajcov na www.discogs.com – je reálne, že sa v (blízkej) budúcnosti dočkáme reedície?
Mira Speváka sme poznali ako zvukára z koncertov a v danej lokalite to bola jednoznačná voľba. Miro je šikovný, baví ho technika a stále sleduje novinky v tejto oblasti a nie je to žiadny amatér. To že sa poznáme, tiež eliminuje prípadnú nervozitu v štúdiu, čo si myslím že je dôležité (aspoň pre mňa). Rozumie našim potrebám a naša spolupráca s ním bola ideálna. Čo sa týka vydavateľstva, v tej dobe v Česku a na Slovensku existovalo okrem Slovak Metal Army asi len toto jedno vydavateľstvo, ktoré malo záľubu v undergroundovom metale. A robilo to spôsobom, ktorý bol pre nás maximálne výhodný. Momentálne je jeho činnosť zastavená, čo bolo spôsobené covidom. Venovať sa niečomu takému nie je vôbec nenáročné. Mali sme ale šťastie, že sme sa tiež zviezli na vlne a slávnych časoch Support Underground a sme mu vďační za veľkú podporu v začiatkoch. Ak by som sa mal presunúť do týchto čias, nezmenil by som asi nič a robil by som to isté – utekal do šenku, pretože som v tom veku ešte nemával také hrozné opice. A myslím si, že táto mladícka nerozvážnosť k debutovým albumom patrí. LP daného albumu sme z našich zásob vypredali ale ešte existujú kusy, ktoré sa nachádzajú u vydavateľa. K tým sa v súčasnosti snažíme dostať, aby sme to mohli dopredať. Na CD-čka bol už v minulosti spravený druhý náklad a tých ešte máme dostatok. Momentálne len nie sú na internete inzerované, pretože pôvodne boli na stránke vydavateľstva, ktoré teraz úplne nefunguje. Keď si ich ale vypýtaš na koncerte, prípadne nám napíšeš správu, budeš ich mať.
Po vydaní debutu ste vystúpili aj na prestížnom Brutal Assaulte a tešili sa popularite aj v Čechách. Mali ste aj ďalšie zaujímavé ponuky na predskakovanie veľkým kapelám, niektoré ste museli odmietnuť, keďže vtedajší spevák Teo žil v Anglicku. Aký koncert z tej doby považuješ za najvydarenejší? Podarilo sa vám zahrať aj mimo SR/ČR?
Debutový album bol v skutočnosti nahratý až po koncerte na Brutal Assaulte. Ak mám pravdu povedať, z tohto obdobia mám spomienky pomerne hmlisté z vyššie spomínaných dôvodov. Spomínam si ale napríklad na koncert v Košiciach s kapelou TOXIC HOLOCAUST a v roku 2016 sme tiež hrali v Poľsku či Rumunsku. Koncert v Rumunsku bol veľmi zaujímavý. Vôbec sme nevedeli, do čoho ideme a čo od toho máme čakať. Po príchode na miesto sme sa trochu báli, či to za to bude stáť. Nikde nikto nebol a boli tam dosť chudobné podmienky. Keď sme ale začali zvučiť, zrazu sa klub úplne naplnil ľuďmi, ktorí boli po tejto muzike viac hladní ako napríklad ľudia u nás. Vysvitlo, že všetci boli dovtedy schovaní s vlastnými fľaškami za budovou, lebo nemali peniaze na to, aby sa ožrali na bare. Po koncerte chceli s nami kaliť ďalej a v tomto smere to bolo veľmi príjemné. Bola tam cítiť tá balkánska nátura.
Aké boli dôvody relatívne dlhej pauzy, ktorá začala začiatkom roka 2019? Viem, že vtedy odišiel z kapely spevák Teo – ostatní ste zostali v kontakte? Stretávali ste sa v skúšobni, hľadali nového speváka? Boli ste prípadne aktívni v iných kapelách? Predpokladám, že následne všetko aj vo vašom prípade skomplikovala pandémia covidu...
V tomto období sme narazili na viacero komplikácií. Časti kapely skončil študentský život a iným zasa začal rozdielnym spôsobom. V podstate všetci sme vtedy zažívali výraznejšie zmeny v živote. Spevák a basák Teo odišiel do Prahy a bolo pre neho komplikovanejšie dochádzať. Do toho ho rola u nás už toľko nenapĺňala, pretože sa primárne venoval gitare a nie base. Rozhodol sa teda, že bude férovejšie, keď odíde, aby to nemusel robiť nasilu. Do toho prišiel covid a absencia koncertov. My sme ale chceli hrať ďalej a časom sme si nachádzali spôsoby, ako v tom pokračovať aj popri práci a vzdialenosti. Každý z nás totiž žije v inom meste. Začali sme hľadať speváka, ale veľa ľudí odradzovalo to, že sa nenachádzame v ich lokalite. Postupne začal spievať náš gitarista Andrej. Uvedomili sme si, že táto možnosť by bola vhodná aj pre zachovanie nejakého pôvodného ducha kapely. Andreja už ľudia poznajú, je to zakladajúci člen a táto zmena by mohla byť prijateľnejšia ako keby mal prísť nový frontman s úplne inou osobnosťou a prejavom. Tým pádom sme ešte potrebovali basáka. Vtedy prišiel Juraj Ondrejmiška, ktorý žije stále na cestách a vzdialenosť a dochádzanie nevidí ako prekážku. Je od nás mladší, ale má skúsenosti zo svojich iných kapiel. Počas celého tohto obdobia koncertnej neaktivity sme ale skladali nový materiál a po zostavení kompletnej kapely sme mohli konečne nahrať nový album a začať koncertovať. Tento album nazvaný „World Targets In Megadeaths“ vyšiel 3. novembra a môžete si ho už pustiť na všetkých platformách. Tiež máme už dostupné CD, LP a dokonca aj kazety.
Návrat kapely ACID FORCE na scénu nabral reálnejšie kontúry v lete 2021. Čo bolo tým prvotným impulzom ku comebacku? Čo všetko sa v kapele odvtedy udialo a aká je aktuálna zostava ACID FORCE? Povedz nám pár slov o každom členovi (ako sa zapájajú do kompozičného procesu, akú hudbu počúvajú, čomu sa venujú okrem hudby - zamestnanie, koníčky...).
Situácia bola taká ako som popísal v predchádzajúcej otázke. Nejaký výraznejší prvotný impulz tam ani nebol. Cieľ bol jasný celý čas a bol to kontinuálny a zdĺhavý proces. Niekedy sme sa posúvali pomalšie a niekedy rýchlejšie. Nakoniec sme sa k tomu comebacku ale dopracovali, za čo sme radi. Povedal by som, že to bola aj naša skúška či sa cez to dokážeme preniesť. Boli sme zvyknutí že veci šlapú a fungujú a zrazu sme na pokračovaní chodu museli riadne zapracovať. Tým sme si viac uvedomili, že nám na tom záleží a možno k tej kapele teraz aj zodpovednejšie pristupujeme. Po tom všetkom sme v zostave, kde Andrej Petro spieva a hrá na gitare. Okrem toho sa venuje chodu farmy, kde chovajú primárne kravy a ovce. Tiež ešte študuje gitaru. Na base hrá Juraj Ondrejmiška, ktorý je zanietený sokoliar a študent ekonomickej fakulty v Brne. Na bicích máme Federica Petríka (áno, to je jeho skutočné meno, lebo sa narodil v Ríme), ktorý je v elektrotechnickom fachu. Ja hrám gitaru a robím analytického chemika vo farmaceutickom priemysle. V tejto zostave skladáme materiál takým spôsobom, že Andrej alebo ja prídeme s nejakým nápadom a buď sme schopní samostatne tú myšlienku uceliť do formy celej skladby alebo sa navzájom doplníme. Niekedy máš riff a nevieš čo ďalej, ale keď to ukážeš druhému, ten sa na to dokáže pozerať z iného, čerstvého uhlu. Vtedy zvyknú vznikať tie najzaujímavejšie veci. Čo sa týka bicích, väčšinou sme pri predstavách na jednej vlne. Náš basák o sebe tvrdí, že je hlavne „performer“ a do kompozičného procesu sa veľmi zapájať nechce. Rád sa ale venuje iným stránkam kapely do ktorých sa nechce veľmi nám ostatným, tak to funguje.
Začiatkom mája 2023 sa kapela dohodla na spolupráci so švédskym vydavateľstvom Jawbreaker Records a následne ste predstavili nový videoklip k singlu „Praise the Atom“. Skladby nového albumu „World Targets in Megadeaths“ sú podľa vašich slov v porovnaní s ostrými vysokorýchlostnými metalovými riffmi „Atrocity for the Lust“ o niečo melodickejšie. Čo nám o čerstvej novinke ešte prezradíš? Aké 3 charakteristiky by si „vypichol“, ak by si bol recenzentom? A ako sa vám podarilo dohodnúť na spolupráci s Jawbreaker Records? Myslíš si, že sa vám vďaka zahraničnému vydavateľstvu otvárajú „dvere do sveta“?
Kým som ti stihol odpovedať na tento rozhovor, čerstvá novinka už je na svete a tak si ju všetci môžu pustiť a urobiť si názor sami. Súhlasím ale s tým, že to je trocha melodickejšie a sú tam prvky heavy metalu. Tak nejak sa nachádzame vo fáze, kedy si tieto vplyvy prirodzene prerážajú cestu do našej muziky. Prestali sme menej selektovať nápady štýlom - toto je málo thrashové, to tam nemôžeme dať – a viac sa sústreďujeme na to, či je ten nápad dobrý alebo nie celkovo. Myslím si, že je tento album o niečo originálnejší a ľahšie počúvateľný ako náš debut. Je to ale prirodzený vývoj kapely a nesnažíme sa nasilu prechádzať k inému štýlu. Pozitívne by som na tom hodnotil dobré riffy, tiež si myslím, že v niektorých skladbách sme zbytočne nekomplikovali veci len z dôvodu, aby to bolo komplikované, ale viac sa nám podarilo sústrediť na to, aby sme vyhoveli danej skladbe. Treba veci aranžovať tak, aby sa vyhovelo danej skladbe a nie sebe a svojmu egu.
Andrej pred 7 rokmi v jednom rozhovore povedal: „Naším hlavným cieľom je ísť na turné. Po Európe, Amerike, Ugande - proste to je jedno. Hlavne vypadnúť na pár týždňov na nejaký výletík s väčšou kapelou, kde budeme každý večer hrať pred ľuďmi.“ Platí to aj v roku 2023?
Ha, no v tej dobe to tak bolo. Vtedy sme nemali veľa zodpovednosti a hranie preč bolo pre nás jednoduchšie. Asi by to každý chcel aj teraz, ale bolo by to určite komplikovanejšie a niektoré veci by sme prijať nemohli. V súčasnosti sa nám častejšie stáva že musíme niektoré pozvánky na koncerty odmietnuť, lebo to nedokážeme zosúladiť so životom.
Váš comebackový koncert prebehol 4. augusta na lodi Pink Whale v Bratislave v rámci festivalu Bordel na Dunaji – ako táto akcia z tvojho pohľadu dopadla? Keď ste vychádzali na pódium, cítil si nervozitu alebo bolo všetko ako „za starých čias“?
Na koncert sme sa tešili, ale zároveň tam bola väčšia nervozita ako je bežné. Uvedomovali sme si, že ľudia od nás už majú nejaké očakávania z minulosti a bál som sa, či ich dokážeme naplniť. Tiež to bol prvý koncert po zmene frontmana, čo je veľmi výrazná zmena. Nevedel som ako to ľudia zoberú. Keď sme ale vyliezli na pódium a išli sme začať hrať, rozhliadol som sa po spoluhráčoch a vtedy ma to celkom udrelo. Sme znova tu a ideme ku**a na to!
Na čo sa môžu tešiť fanúšikovia, ktorí sa prídu pozrieť do Kultúrneho domu Podlavice na vaše vystúpenie v rámci benefičného koncertu Angelus Cat Rescue (8.12.2023)?
Je to možnosť nás vidieť po veľmi dlhej dobe na domácej pôde v Banskej Bystrici, ak to ešte môžem vôbec tak nazvať. Ja sa na tento koncert teším, pretože dúfam, že sa uvidím s viacerými ľuďmi zo starých čias. Budeme hrať primárne novinky z albumu, ktoré ešte domáce publikum nemalo šancu počuť. Privezieme so sebou tiež nový merch, tak ak niekto holduje týmto veciam, bude spokojný.
Ďakujem za rozhovor.
Rozhovor pripravil: Vlado Lauko
Fotografie: Jimmi a Juraj Bednárik
