S Mišom „Schnapsom“ Šnapkom spolupracujeme od začiatku existencie benefičných koncertov pod hlavičkou „Angelus“ - ako redaktor výborného webu Prorocker.sk nám vždy ochotne pomohol pri propagácii koncertov. Keď som sa neskôr dozvedel, že je členom kapely NOT PROMISING CASE (teraz už SÍRA), bolo mi jasné, že raz ich určite zavoláme na niektorú z našich akcií a podarilo sa to (na druhý pokus) teraz – 5.7.2024 vystúpia spolu s GAZDASGRIND, MODERN AGE DYING a OLD TOMB na našej Angelus After Party v banskobystrickej Sove. V nasledujúcich riadkoch sa dozviete viac o muzike, textoch, koncertoch, zmene názvu kapely, ale aj výbornom benefičnom Anima Feste či práci redaktora rokovo/metalového webu.
Kedy a ako došlo k tvojmu prvému kontaktu s metalovou hudbou? Pred nástupom do kapely NOT PROMISING CASE si bol členom kapely THE RISING SIGN – to bola tvoja prvá skúsenosť s hraním v kapele? Ako si na toto obdobie spomínaš?
Niekedy na základnej škole som začal počúvať LINKIN PARK a EVANESCENCE vďaka televíznym hitparádam. Potom mi spolužiačkin ocino požičal CD-čka IRON MAIDEN, kamarát mi zas posunul HELLOWEEN, AVANTASIU, bratranec METALLICU a mamin brat NIGHTWISH. To bola celkom slušná zásoba muziky za relatívne krátku dobu. Navyše ma veľmi bavilo pozerať si obrázky obalov, čítať si o kapelách rôzne články a zaujímavosti. Takže potom už išlo to skúmanie metalovej scény a rozširovanie obzorov akosi samé. THE RISING SIGN bola prvá kapela, ktorá relatívne aktívne koncertovala. Predtým som bol v dvoch či troch kapelách, ktoré hrali viac-menej lokálne. Skúšali sme rôzne súťaže a snažili sa tvoriť vlastnú hudbu. Ale ako sme dospievali, tak sme sa rozchádzali rôznymi smermi. Čo sa týka kapely THE RISING SIGN, tej bola celkom škoda. Mala už celkom dobre našliapnuté. Aj keď žánrovo to nebolo úplne pre mňa, bolo mi to ľúto.
S kapelou NOT PROMISING CASE ste zatiaľ vydali len jedno EP s názvom „Klamem“ - obsahuje 6 skladieb, ktoré vznikali v období rokov 2012 – 2022. „Nosferatu“ je úplne prvá vlastná skladba kapely, ktorá má už takmer desať rokov a pieseň „Klamem“ zas podľa vašich slov naznačuje, akým smerom sa budete uberať v budúcnosti. Ty si do hotových skladieb pridával klávesové party. Na základe vyššie uvedeného by sa mohlo zdať, že sa jedná o dosť nesúrodý a neštandardný materiál, viac podobný výberovke ako radovému albumu. Ako s odstupom času hodnotíš debutové EP a aké sú dôvody, že za 12 rokov existencie kapely sa fanúšikovia zatiaľ nedočkali (počtom skladieb a stopážou) plnohodnotného CD?
Všetko čo píšeš je pravda, akurát „Nosferatu“ už má viac ako desať rokov. Rôznorodosť hudobného materiálu je zapríčinená hlavne tým, koľko ľudí sa v kapele za prvých desať rokov jej existencie vystriedalo. Navyše svoje vlastné piesne kapela tvorila len okrajovo popri coververziách známych skladieb. To sú hlavné dôvody, prečo po desiatich rokoch len EP a prečo znie ako kompilácia. Chceli sme nahrať/zdokumentovať to, čo v kapele prežilo aj po dekáde a rôznych personálnych zmenách, urobiť bodku za jednou kapitolou a začať znovu a poriadne.
Váš hudobný štýl je trochu ťažšie definovateľný, niekde uvádzate „hard & heavy/depressive rock“, určite je tam aj vplyv gothic rocku... Čítal som, že vás prirovnávajú ku kapelám typu ALICE IN CHAINS, PARADISE LOST či dokonca českým legendám KABÁT a HARLEJ. Aké sú teda vaše hudobné vzory a ako by si opísal vašu tvorbu (hoci viem, že slovami sa hudba niekedy ťažko opisuje...) niekomu, kto vás vôbec nepozná?
Je to naozaj ťažké opísať. Opäť je dôvodom to, že skladby tvorili rôzni ľudia, ktorí boli ovplyvnení rôznou hudbou. Myslím, že pri nových skladbách sa aj ten štýl trochu utrasie. Uvidíme. Vzory asi nemáme, skôr len hudbu, ktorú počúvame. A každý počúvame niečo iné. Od grungeu cez progressive a industrial až po death a black. Ale keby som to mal zhrnúť do jednej vety, tak hráme melodický hard rock s trochu depresívnymi slovenskými textami.
Pozorne som si prečítal vaše texty ku skladbám na EP „Klamem“ a vnímam v nich emócie, spojené s beznádejou, depresiami, plus vnútorný boj, prázdno a celkovo silný negativizmus... Texty napísali 4 rôzni ľudia, napriek tomu tam vnímam určitú podobnosť a prepojenie. Ty si prišiel do kapely ako posledný (a v tom čase už asi väčšina textov bola hotová) a možno práve preto máš určitý odstup a nadhľad: ako teda vnímaš lyrickú stránku a jej prepojenie s hudobnou? Existujé nejaké posolstvo resp. nosná myšlienka, ktorú svojou tvorbou chcete preniesť na poslucháčov?
Áno, v našich textoch je dosť veľa temnoty a beznádeje. Ale vnímam to hlavne v tých nových, ktoré píše Michal. Tie predtým vnímam ako klasické texty o nenaplnenej láske („Život“, „Podvod“) a o pekne zaobalené verše o sexe („Nosferatu“). Michalove texty mám ale veľmi rád. Sú dosť náročné a aj veci, pri ktorých máš pocit, že ich podáva dosť polopatisticky, často ukrývajú úplne inú myšlienku. Myslím si, že je dobre hovoriť o témach depresie, beznádeje a vnútorných súbojov v človeku. Sú to veci, s ktorými sa stretávame denne všetci a či chceme alebo nie, sú súčasťou života každého jedného človeka. Priznať to a hovoriť o nich je prvým a najdôležitejším krokom k tomu, aby sme sa nimi nenechali celkom pohltiť.
Musím sa trochu pristaviť pri vokále Michala Pilku. V jednej recenzii bol opísaný ako „ kombinácia Chrisa Boltendahla, Lemmyho a mierne podguráženého člena ultras“ :-) Podľa môjho názoru je naozaj veľmi špecifický a svojím spôsobom dodáva kapele istú dávku originality a svojskosti. Aké ďalšie prvky podľa teba odlišujú kapelu od ostatných, čo považuješ za vašu „značku“?
Michalov hlas je jedinečný. Názory naň sú asi rôzne, ale ja si pre našu muziku žiaden iný neviem predstaviť. Aj ten je našou značkou a ďalšou sú pravdepodobne spomínané texty. Dnes fičí skôr recesia a snaha obrátiť všetko na srandu. Aj ja mám síce také kapely veľmi rád, ale zas nemôžeme byť všetci na jedno kopyto. A ďalšiu pridanú hodnotu k našej hudbe asi ešte stále hľadáme. Niečo nové máme pre vás nachystané už aj na naše festivalové vystúpenia.
V minulosti ste absolvovali už 2 turné s podtitulom „Upíri a Rytieri“ so spriatelenou kapelou KNIGHTMARE (Partizánske), okrem Slovenska ste zahrali aj v Čechách a Poľsku. Ako dopadli tieto koncerty – aká bola účasť a odozva fanúšikov? Prekvapilo vás niečo pozitívne/negatívne, zažili ste niečo špeciálne? A aké máte koncertné plány na najbližšie obdobie?
Na Slovensku je to veľmi rôzne. Mnohé mestá nás účasťou na oboch koncertných šnúrach veľmi milo prekvapili. Tu je pre neznámu kapelu vždy lepšie ísť bez očakávaní a potom byť nadšený ako naopak. Toto sa snažím praktizovať aj ja osobne. Myslím, že Poľsko a Česko nás tiež prekvapili veľmi milo a to po všetkých stránkach. Celkovo sme spoznali veľa nových ľudí a získali nejakých fanúšikov. Je to pre kapelu vždy obrovský pocit zadosťučinenia, keď sa za niektorým z členov zastaví po koncerte niekto z publika a prehodí s ním pár slov. Spätná väzba a konštruktívna kritika je pre každú kapelu veľmi dôležitá. V najbližšom období nás čakajú festivaly Anima Fest a Angelus Afterparty. Na oba sa veľmi tešíme.
Nedávno ste zmenili názov kapely z NOT PROMISING CASE na SÍRA. Prečo k tomu došlo? Väčšinou kapely k takémuto kroku siahajú, keď dôjde z razantnej zmene hudobného štýlu alebo k výraznej zmene v zostave kapely...
Zostava kapely sa konečne ustálila a tým pádom sa kryštalizuje aj hudobný štýl. Obe tieto veci sme ale ešte chvíľu testovali pod starým názvom. Keď sme zistili, že nám to spolu hrá, ľudsky funguje a oplatí sa na tom stavať, rozhodli sme sa pracovať na ďalšom zlepšení. A to po všetkých ohľadoch. Zmena názvu bola pre nás logickým krokom. Ako som už spomínal, EP „Klamem“ urobilo bodku za jednou kapitolou. Tá druhá nesie nový názov – SÍRA. Pamätám si, ako som bol na koncerte TEAMu a Paľo Habera sa pýtal jednej baby v publiku, či má kapelu. Povedala, že áno a jej názov mu zopakovala asi trikrát a on sa stále na ňu iba zmätene pozeral. Nakoniec skonštatoval, že to je pre kapelu úplne „nahovno“ názov. Meno kapely má vraj byť zvučné a rýchlo zapamätateľné. Vŕtalo mi to odvtedy v hlave, pretože vždy som mal šťastie byť súčasťou kapely s krkolomným názvom. Rozmýšľal som preto nad jednoslovným slovenským zvučným názvom pre svoj vlastný projekt. Po dlhom rozmýšľaní, rôznych slovách a hľadaní, či sa tak už niekto nevolá sme s manželkou zakotvili pri slove „síra“. To spĺňalo všetko. Ale vlastný projekt sa nekonal. A tak keď sa ľudia tvárili pri názve NOT PROMISING CASE podobne ako pán Habera na spomínanom koncerte, prišiel konečne čas názov použiť.
V rozhovoroch s gitaristami sa často rieši to, ako často cvičia, zdokonaľujú sa, udržujú v kondícii. A súčasne to, akým spôsobom hľadajú tie správne riffy a ako si dávajú pozor na to, aby sa neopakovali a „nevykrádali“ buď sami seba alebo nekopírovali príliš okato tvorbu iných (slávnych) kolegov. Ako sú na tom z tohto pohľadu klávesáci?
Keď necvičíš, tak nielen že sa nikam neposúvaš, ale zabudneš aj to, čo si vedel. Je to ako keď cvičíš, aby si sa dostal na nejakú váhu, alebo získal nejakú postavu. Keby si zrazu prestal, tak si za pár dní tam, kde si bol na začiatku. Pre mňa ako klávesáka je asi najťažšie vybrať do skladby zvuk. Čím viac ich mám na výber, tým ťažší je výber toho správneho. Inak po väčšine autorsky len dopĺňam svojim partom nejaký už vymyslený koncept a snažím sa čo najviac podporiť jeho atmosféru. Od nuly komponujem málo, starám sa v kapele skôr o iné veci.
Teraz jedna otázka z úplne iného súdka: Nedávno som si v jednom nemenovanom časopise prečítal „rozhovor“ s prvou metalovou kapelou, ktorú kompletne (hudba, grafika, príbeh) vytvorila umelá inteligencia (AI). Volajú sa FROSTBITE ORCKINGS. Samozrejme, že niekde v pozadí stále musí byť človek, každopádne - z tvojho pohľadu ako muzikanta – je reálne, že o pár rokov si každý z nás vyťuká do PC pár základných charakteristík a AI nám vytvorí novú muziku presne podľa našich preferencií? Dokáže časom AI úplne nahradiť hudobníkov? Ja si to neviem predstaviť, ale terajší „násťroční“ by s tým už asi nemali problém...
Umelá inteligencia je v mnohých ohľadoch veľká pomoc. Ale nie je pochýb, že môže pripraviť o prácu mnohých umelcov. Nedávno som čítal, ako nemenovaná zahraničná kapela zverejnila grafiku k novému albumu, ktorá bola vytvorená pomocou AI. Od fanúšikov si ňou vyslúžili obrovskú dávku kritiky. V komentároch ľudia hovorili, že grafika je bez života, bez duše a doslova, že je „fackou pre ktoréhokoľvek skutočného umelca na svete“. V kútiku srdca verím, že takíto ľudia tu budú hojne zastúpení navždy a aj svoje decká budú učiť milovať hudbu (a umenie celkovo) s dušou a nie s kódom.
Si dlhoročným redaktorom rockovo/metalového webu Prorocker.sk. Ako si sa k tejto aktivite dostal? Z toho, čo som si všimol, sa venuješ najmä recenziám albumov domácich kapiel. Aký je tvoj recept na dobrú recenziu? A ktoré 2-3 albumy ťa v poslednej dobe zaujali najviac a prečo?
Pôvodne som si hľadal nejakú brigádu, ktorú môžem robiť z domu popri práci. Našiel som niekde inzerát a veľmi ma to zaujalo. A vtiahlo ma to tak, že som aj zabudol, že som si pôvodne chcel niečo privyrobiť – asi som viac ako peniaze potreboval zmysluplne vyplniť čas. Máme skvelú šéfredaktorku, ktorej vďačím za mnohé akreditácie, rozhovory a osobné stretnutia s muzikantami a mojimi hudobnými vzormi z detstva aj zo súčasnosti, o ktorých sa mi ani nesnívalo. Či už to nazveš prácou alebo koníčkom, je to skvelé. Áno, recenzie ma naozaj bavia. Snažím sa nimi podporiť hlavne slovenské a české albumy. Vždy sa v nich snažím vypichnúť to dobré a zaujímavé. Mnohé z nich fakt stoja za vypočutie a zaslúžia si, aby si ich niekto všimol. Ak tomu aspoň trochu dopomôžem, som naozaj rád. Dva-tri albumy, ktoré ma najviac zaujali? Na prvom mieste je u mňa momentálne určite BESNA. „Zverstvá“ sú album, ktorý momentálne pre mňa na slovenskej scéne nemá konkurenciu. Moderný zvuk, silné texty. Fakt super. Veľmi ma zaujal aj Hiraxov nový projekt SVETLOVLAD. Jeho spojenie folklórnych motívov a rocku je veľmi príjemné. Oveľa pokojnejšie ako RAMCHAT, ale super sa to počúva. A tretím albumom, ktorý by som spomenul hlavne kvôli produkcii, je posledný album EUFORY. To je príklad toho, že pri každej nahrávke sa dá doťuknúť aj najmenší detail.
Spolu so spoluhráčom z kapely SÍRA Vašom ste organizátormi dolnokubínskeho benefičného Anima Festu – vlani ste podporili zvierací útulok OZ Kubínsky Útulkáč a tento rok bude finančným výťažkom z festivalu podporený Denný stacionár Miško, ktorý poskytuje dennú starostlivosť a program pre ľudí s hendikepom. Ako vznikla táto skvelá myšlienka a na čo sa môžu tešiť fanúšikovia, ktorí 6. júla 2024 zavítajú do kempu Tília Gäceľ pri Dolnom Kubíne?
Myšlienka mi skrsla v hlave minulý rok. Určite si ma k tomu svojim spôsobom inšpiroval aj ty a Angelus Fest, pretože dať priestor kapelám, aby si mohli zahrať, dať priestor ľuďom, aby sa mohli zabaviť a k tomu podporiť vec, ktorá ma naozaj zmysel, je úplne geniálna kombinácia. Mal som pocit, že v našom meste sa trochu zabúda na tých, čo sa úplne nevedia sami ozvať – na zvieratká. Preto som trval na tom, aby bol prvý ročník venovaný práve OZ Kubínsky Útulkáč. Tento rok sa fanúšikovia môžu tešiť na sedem slovenských kapiel. Sám sa veľmi teším, že sa nám podarilo vyskladať takýto line-up a aj reakcie ľudí sú veľmi dobré. Zahrajú tri domáce (dolnokubínske) kapely – THE BOTTLEHINDERS, KARRAMORDACH, SÍRA a okrem nich MARTUROS, SLIGHT LIE, EDITOR a EUFORY. Okrem koncertov čaká na všetkých predajná výstava obrazov klientov denného stacionára Miško, predaj festivalových tričiek a aj tombola o zaujímavé ceny – hlavnými cenami sú tento rok pobyt v penzióne Slnečnica vo Vysokých Tatrách a dve permanentky na obrovský a jedinečný slovenský festival Lovestream.
Deň pred Anima Festom, t.j. 5. júla vystúpi kapela SÍRA v Banskej Bystrici na inej benefičnej akcii - Angelus After Party (celý výťažok bude venovaný pre nákup prístrojov pre Rooseveltovu nemocnicu) – na čo sa môžu tešiť fanúšikovia, ktorí sa prídu pozrieť na vaše vystúpenie?
V prvom rade sme úplne nadšení, že dva dni po sebe môžeme svojou hudbou pomáhať tým, ktorí to potrebujú a touto cestou chcem za to poďakovať aj tebe. Fanúšikovia sa môžu tešiť asi hlavne na nás. Radi sa s kýmkoľvek stretneme a porozprávame. Keďže sme sa bavili o našich vážnych a depresívnych textoch, musím povedať, že mimo pódia je s nami asi väčšia sranda. Ale aj naša hudba má niečo do seba. A pokiaľ všetko pôjde ako má, bude práve Angelus After Party druhým koncertom s úplne novou koncepciou našich vystúpení, ktorú chystáme. Tak teda nemeškajte, pretože hráme prví.
Rozhovor pripravil: Vlado Lauko
Fotografie: Juraj Bednárik
