Lukáš Gašparík alias FuXo je neprehliadnuteľnou osobnosťou našej metalovej scény. Srdciar, ktorý žije hudbou na 150%, spieva, hrá na gitaru aj bicie, pôsobí v šiestich (!!!) kapelách, stíha sa podieľať na príprave festivalov, moderovať a ešte aj obsiahlo odpovedať na otázky k rozhovoru. FuXo ma už vopred pripravoval na to, že je ukecaný, ale naozaj som nečakal, že výsledkom našej „debaty“ bude takmer 11 strán formátu A4 zaujímavého čítania. S kapelou HEAD2DOWN sa už o pár týždňov (19.9.2026) predstaví publiku na benefičnom koncerte Zvolenský Angelus a určite sa máme na čo tešiť!
Aká bola tvoja cesta k metalu? Pochádzaš z hudobnej rodiny, chodil si na ZUŠ alebo si od začiatku samorast a samouk? Vraj si chcel byť bubeník, ale spev a „pretŕčanie sa“ ti vždy prischli, pretože si sa na pódiu cítil vždy bezpečnejšie a trému si takmer vôbec nepociťoval... Ako si spomínaš na prvé skúšky, koncerty?
Na začiatku bola proste len hudba, nešlo o štýl, ale o to, že ma to chytilo. Prvou kapelou, na ktorej som fičal od štyroch rokov, bola TUBLATANKA. To ma držalo až do polovice základnej školy, ale tam mojej závislosti na hudbe nikto nerozumel a bol som pre zbytok okolia outsider. V partii kamarátov zo sídliska som sa postupne dostával k zahraničnej muzike. Takú pravú závislosť odštartovali kapely NIRVANA, PEARL JAM, THE CRANBERRIES, na čele so SILVERCHAIR. To bolo moje skoré pubertálne grunge obdobie. Ale metalový zlom prišiel v lete 1999, kedy som natrafil na jednej chate na neoznačenú kazetu, kde boli nahraté dva albumy, ktoré mi otvorili bránu do metalu. Bol to prvý album SYSTEM OF A DOWN a FEAR FACTORY – „Obsolete“. To bol pre mňa šok, že metal môže znieť aj takto zvláštne. Tam sa mi otvorilo mnoho dverí a z prísneho grungera, ktorý nechcel počúvať nič iné, sa stal nenásytný hľadač, konzument a poslucháč.
V mojej rodine nemá nikto iný žiadne hudobné vzdelanie ani vášeň pre hudbu, takže to bolo všetko len na mne a vďaka môjmu kamarátovi Bačovi, ktorého starší bratia a rodina boli rockeri a mali doma veľkú zbierku originál CD, som sa dostával k hudbe, ktorá sa mi stala osudnou. Spolu s Bačom sme v roku 1998 položili základy kapely NARIJUANA a učili sa spolu brnkať na španielkach.
Ohľadom metalu je vlastne sranda to, že prvý koncert, ktorý som navštívil bola Bruntus párty I. – deathmetalový koncert, ktorý organizovali DISGRACE FALL (brutal death metalová kapela z Bošian, ktorú dodnes považujem za najlepšiu deathmetalovú kapelu na Slovensku a veľmi som ich obdivoval a žral, okrem nich ma iný deathmetal nebavil). Bol to koncert v Bošanoch na futbalovom ihrisku (cca rok 1998) a hrali tam vtedy napríklad THALARION z Topoľčian a myslím, že aj DEPRESY a ďalšie legendárne metalové kapely zo Slovenska.
V jednom staršom rozhovore si poodhalil svoj hudobný vkus a inšpirácie. Z tvojho pohľadu je vraj strašne obmedzujúce mať na hudobnom tanieri len jednu chuť. Boli obdobia, keď si nemal rád metal alebo elektroniku a presne tieto zážitky ti pripomínajú, o koľko úžasných emócií a pocitov si prišiel, až kým si neprekonal tie zbytočné predsudky. Doplnil si, že v každom štýle by si si našiel nejakého interpreta, ktorý dokáže v danom štýle uspokojiť tvoju dušu a snažíš sa svoj hudobný záber zväčšovať a vyhľadávaš a počúvaš obrovské množstvo hudby – či už akustiku, balady alebo aj klasiku od BEATLES až po ROLLING STONES. Aké albumy počúvaš v tejto dobe a akí traja interpreti by boli v tvojej aktuálne TOP 5-ke? Je práve nu-metal podľa teba tým najvhodnejším metalovým žánrom pre hudobníkov s otvorenou mysľou a s prístupom bez mantinelov?
Hudbu počúvam takmer neustále. Nedokážem nič robiť v tichosti, to sa idem zblázniť. Potrebujem podmaz, aby mi mozog fungoval správne. V práci skôr ako začnem čokoľvek robiť, musím zapnúť malé JBL, pustiť hudbu, ktorú mám uloženú v telefóne a potom môžem začať makať. Nepoužívam žiadne streamovacie platformy, takže si hudbu sťahujem z disku do telefónu. Je to prácnejšie, ale vyhovuje mi to a pri mojom zábere mi po sebe dokáže hrať BEATLES, RAGE AGAINTS THE MACHINE, MESHUGGAH, Eminem, SOEN, CRAZY TOWN, ARMS AND SLEEPERS, Karel Kryl, THE PRODIGY a veľa iného. Počúvam obrovskú zmes hudby, štýlov, období. Ako si spomenul z mojich predošlých rozhovorov, začínam prenikať aj do klasického rocku 60. – 70. rokov – LED ZEPPELIN, AEROSMITH, ROLLING STONES - tí vydali teraz opäť parádny album. Snažím sa obsiahnuť nové teritóriá a nasávať čo sa dá a čo ma zaujme. Je toľko hudby, že mám niekedy skryté depresie z toho, že nedokážem všetko vypočuť a nájsť ešte toľko krásnej hudby. Samozrejme nie všetko sa mi páči, ale už som prestal hudbou opovrhovať, keď ma neosloví, pretože v minulosti sa mi veľakrát stalo, že som odmietal a zavrhoval nejaké kapely a po rokoch som si k ním našiel cestu a stal sa ich veľkým fanúšikom. Hudba je subjektívna vec a aj keď si ja myslím, že nu metal je flexibilný a rozmanitý, veľa ľudí ho nemusí a opovrhujú kapelami, ktoré sú spojené s týmto štýlom. Mne vyhovuje ten mix a to, že vlastne v nu metale máš obrovské množstvo kapiel, ktoré znejú úplne odlišne a pritom sú v škatuľke nu metal. Ale rozoberať nu metal je nadlho so mou.
Práve teraz počúvam albumy írskeho folkového speváka Glena Hansarda, ktorý nedávno zomrel pri motocyklovej nehode. Inak počúvam albumy, ktoré momentálne vyšli napr. spomínaný ROLLING STONES, ZAZ, MUSE, DEVILDRIVER, atď. U mňa posledné roky rezonuje speváčka Hayley Williams (Paramore) a jej sólové albumy, potom napríklad SPIRITBOX a celkovo ženy v hudbe a metale obzvlášť. Skvelí sú IDLES alebo TURNSTILE, tí obrátili celú stagnujúcu HC scénu na hlavu. Hlavné je, aby si každý našiel v hudbe to, čo miluje.
Ak mám správne informácie, tak aktuálne pôsobíš v šiestich kapelách – MAENIA – grunge, indie rock (bubeník), TRUE REASON – hardcore (gitara, vokály), KORN SK – KORN tribute band (spev), RATM GUERILLA TRIBUTE BAND (spev), HEAD2DOWN (H2D) – nu metal (spev) a vyššie spomínaná NARIJUANA – NIRVANA tribute band (spev, gitara). Takže niekde spievaš, inde hráš na gitaru či bicie... Celkom ma pobavil tvoj – už asi aj tak trochu legendárny – výrok: „Niekto berie drogy, ja beriem hudbu a je to čím ďalej, tým horšie, preto aj šesť kapiel.“ Napadá ma k tomu kopec otázok, ale dám len dve: Ako to celé stíhaš a ako často cvičíš na gitaru a bicie?
Informácie máš správne, pôsobím aktívne v 6 rozličných kapelách. Všetko záleží na tom, ako si to dokážeme všetci naplánovať. Bolo by fajn, keby každá kapela mala aspoň jednu skúšku týždenne, ale to sa niekedy nepodarí. Ja mám vždy večer vyhradený čas na hudbu, pokiaľ práve nie som s rodinou. Plánujem veci dosť dopredu a prispôsobujem v mojom živote všetko hudbe už od strednej školy. Ja som kvôli hudbe obetoval vzťahy, štúdium na VŠ, lepšie pracovné možnosti a veľa iných vecí. Ako vždy hovorím, toto čo mám dnes, nebolo zo dňa na deň. Všetko som budoval postupne a postupne prichádzali aj kapely, takže som si to vedel zariadiť. Čo sa týka skúšok, tak prednostne skúšame s kapelami podľa toho, či nás čaká viacej koncertov alebo nahrávanie. Inak sa prispôsobujeme každý ako môže. Spolu so mnou je v kapelách 14 rôznych ľudí, ktorí majú rodiny, zamestnania, atď, takže je to o komunikácii a plánovaní. Samozrejme by som chcel hrať oveľa častejšie a viac cvičiť.
Čítal som „glosu“ resp. úvahu, ktorá riešila to, že pôsobenie v toľkých tribute skupinách môže dosť komplikovať hľadanie vlastnej tváre a vraj keď desiatky koncertov spievaš a pohybuješ sa ako Jonathan Davis (spevák kapely KORN), môže to potlačiť aj tvoju vlastnú identitu. Ako to máš „v hlave upratané“ a kde sa nachádza tá „hranica“ medzi „skutočným FuXom“ a tvojimi „hudobnými tribute altera egami“? Čo ti pôsobenie v tribute/revival kapelách dáva a čo ťa na tom celom najviac baví?
Tak ja som hral - okrem tých amatérskych začiatkov s NARIJUANOU - prevažne vlastné veci. Viac koncertov mám odohraných a odspievaných s vlastnými songami. S H2D sme boli už dávno na scéne a mali dva albumy vydané, keď som založil RATM a potom KORN tribute. Tam išlo v prvom rade o radosť zahrať si tú muziku, ktorú máme radi. Našiel som skvelých inštrumentalistov a všetko išlo prirodzene. Naši kamaráti a známi nás dotlačili do toho, aby sme vyšli zo skúšobne a začali koncertovať. Nie je v tom žiaden kalkul a keby to nestálo za to, tak by sme v živote nešli na pódiá. Mne dosť pomohlo práve to nájsť vlastnú identitu, keď som začal reálne spievať toho Davisa a de la Rochu. Pretože až vtedy som presne počul a cítil, ako používam svoj hlas a kedy som šiel do podstaty spevov KORN a RATM. Takže teraz viem oveľa lepšie použiť svoj prejav a nemiešať tam Jonathana alebo Zacka. Ja potrebujem meniť tie alter egá, baví ma to a myslím, že to pomáha aj mojej psychike.
Hranie s tribute kapelami ma zaviedlo na pódiá, kam by som sa s H2D alebo TR nedostal a vďaka týmto kontaktom môžem následne aj promovať vlastnú muziku tak, ako to robíme s H2D a KORN SK často, že si dávame spoločné koncerty aj v zahraničí, pretože s KORN tam máme meno a preto si môžeme vziať aj vlastnú kapelu ako support.
Poďme už ku kapele HEAD2DOWN. Jej história sa začala písať koncom roka 2003, kedy si sa stretol s Gabom a Sojom a vznikla najskôr kapela s názvom STRUCTURAL DEFECT. Svoj prvý album s názvom „Word 1.0“ nahrala kapela v roku 2008 už pod názvom HEAD2DOWN. Čo podstatné v tvojom hudobnom živote sa v tomto 5-ročnom období udialo a ako sa spätne pozeráš na debutový album?
Hmmm. Vždy keď si spomeniem na tie roky, tak som trochu nas*atý, pretože skladby na prvý album sme mali dávno pripravené, ale stále sa nahrávanie odkladalo. Inak to boli časy, kedy sme sa všetko učili štýlom pokus – omyl. Bola to taká bezstarostná doba, kedy sme okrem bubeníka boli všetci stredoškoláci, takže to bol krásny život v tých začiatkoch. Ale vidím tam samozrejme aj negatíva. Boli sme neskúsení, nemali sme kontakty, peniaze, mali sme lacné nástroje, často sme menili skúšobne, väčšinou vlastnou nezodpovednosťou. Ale dokázali sme vyťažiť maximum na topoľčianskej scéne. Po vydaní albumu to išlo zrazu ľahšie a začali nás kontaktovať aj z Čiech. Ale keď sa dnes pozriem na akýkoľvek náš album, či je to prvý alebo posledný, vždy by som si ho vedel predstaviť kvalitnejší a lepšie nahraný, ale to je údel a prekliatie asi všetkých muzikantov.
V máji 2010 ste odohrali prvý koncert v Čechách a stali ste sa postupne u našich západných susedov veľmi populárni. Čím to je, že H2D má v ČR silnejšiu pozíciu ako doma? Silné je najmä tvoje/vaše puto s Fajtfestom. Zacitujem tvoje slová z minulosti: „Fajtfest je festival, ktorý vyrástol pod rukami ľudí, ktorí milujú presne tú hudbu, čo my – fanúšikovia Fajtfestu. Fajtfest je pre hudobných fajnšmekrov, nie obyčajných konzumentov ako sú obrovské festivaly. Fajtfest je komunitný festival. Kto miluje hardcore, metalcore, deathcore a nu metal, tak je na kopci ako doma. Moju kérku Fajtfest Family mám na krku! Je to znak podpory a vďaky za to, že Fajtfest stvoril FUXa.“ Dokonca si sa stal na Fajtfeste aj moderátorom. Skús pár slovami predstaviť Fajtfest fanúšikom, ktorí o ňom doteraz nepočuli. Do akých aktivít, súvisiacich s Fajtfestom, si aktuálne zapojený?
Keď sme začali hrať v Česku. tak nás tam ľudia brali od prvého koncertu ako svojich. Netuším, či to bolo hudbou alebo následnými afterkami do rána, ale odpoveď asi musíme hľadať v rozdieloch našich národov. Rozdiely Čechov a Slovákov pozorujem od toho roku 2010 a musím povedať, že Česi sa proste prídu baviť na hudbu a keď ich chytí, tak si ju užívajú bez akýchkoľvek obmedzení. Slováci stále niečo riešia, kritizujú, frfľú a boja sa spraviť kotol, aj keď by chceli, no sú strašne vážni a drsní.
Fajtfest nás vlastne vtiahol na českú alternatívnu metalovú scénu. Vďaka FF sme spoznali kopec kapiel, s ktorými sme následne roky spolupracovali. Tam sa utvárali tie kontakty, ktoré väčšinou fungujú doteraz. Fajtfest je festival vo Velkom Meziřičí na Vysočine v krásnom prostredí Fajtovho kopca s veľkou rozhladňou. To miesto dotvára krásnu atmosféru pre festival, ktorý sa štýlovo pohybuje v HC, nu metal a metalcore vodách. Tvorí ho komunita ľudí, ktorí milujú túto hudbu a robia to pre ľudí. Nie je to masový festival a má totálne rodinnú atmosféru.
Som „akože moderátor“, aj keď sa nepovažujem za moderátora, ale chalani z crew chceli, aby som uvádzal kapely, tak som sa toho ujal. Inak s celou crew makáme celý týždeň na stavaní celého festivalu - stany, stánky, oplotenie, zóny, stage, sprchy, toiky, odpadky a komplet celý chod festivalu od záchodov až po headlinerov. Celoročnú organizáciu a line up má na starosti hlavný organizátor Tomáš Bob Fleck. Ja som sa nechtiac stal „xichtom“ Fajtfestu, ale som na to aj hrdý a milujem ten festival a to miesto. FF mi splnil veľa detských snov a hlavne stretnutí s pre mňa veľkými kapelami, napríklad ako tento rok, keď som mohol požičať niektoré veci na hranie pre MNEMIC alebo prehodiť pár viet s Gregom Puciatom pred dvoma rokmi.
Keď už sme pri tvojich moderátorských skúsenostiach, moderoval si aj na Rocku Pod Kameňom (RPK) – v čom tom bolo iné oproti Fajtfestu? A čo konkrétne ťa na moderovaní (aj v porovnaní s vystúpením s kapelou) najviac baví? A – keďže ty asi do zákulisia vidíš viac ako bežný facebookový užívateľ – ako vnímaš silne medializovanú situáciu, ktorá okolo RPK nastala v tomto roku?
Minulý rok na Rock Pod Kameňom to bolo skvelé, užil som si to a tešil som sa aj na tento rok. Nechápem, čo to tam porobili. Práveže som vôbec nevidel do zákulisia, respektíve do tej organizačnej katastrofy tento rok. Minulý rok to vyzeralo všetko ok, ale toto čo sa stalo fakt doteraz nechápem... Rozdiel bol ten, že na FF ide o pár stoviek ľudí, ktorí sa viac-menej poznáme. Na RPK bolo o dosť viac ľudí a neznámych.
Vráťme sa ešte do minulosti - druhý album H2D s názvom „NUM3eRS“ vyšiel v apríli 2011 a potom v decembri 2013 prišiel pre mnohých šok, keď „FUXo unavený z ťahania H2D odišiel z kapely, čo malo za následok rozpad.“ Vidíš to spätne tak, že sa tomuto rozpadu reálne nedalo vyhnúť alebo by si dnes po „nasadnutí do stroja času“ urobil niečo inak a ukončenie fungovania H2D odvrátil? Tipujem, že povieš niečo v zmysle „všetko sa bolo tak, ako malo byť a netreba to už teraz riešiť“ (smiech).
Je to bohužiaľ tak, ako sa to stalo a nikto to nezmení. Keď sa na to pozriem dnes, tak som asi mohol byť tvrdší v jednaní s kapelou, ktorú som v podstate ťahal sám, ale tam zase vzniká otázka, či by zbytok kapely chcel tak fungovať. Takže to, čo sa stalo, sa stalo a viem, že nám to následne prinieslo kopec komplikácií, ale už sme z toho vonku a užívame si prítomnosť. Se*ie ma to, že rok 2013 od začiatku až do konca (odišiel som 13. decembra) bol pre nás brutálne aktívny a my sme hrali na mnohých akciách po celých Čechách a Slovensku, pozývali nás všade možne a my sme hrali ako namazaný stroj. Taktiež to bolo pri skladaní hudby, všetko išlo ako po masle. No bolo to príliš super na to, aby sa to dalo udržať, pretože keď začnete veľa hrať, nastanú v kapele otázky ohľadom peňazí, smerovania, komerčnej stránky a zrazu zistíte, že hráte v kapele, kde to ostatní členovia vidia všetko úplne inak.
V apríli 2016 prebehol comeback H2D, vraj na to stačil jeden telefonát a pár spoločných skúšok... Rok na to ste začali nahrávať tretí album „3|orion“, ktorý v roku 2018 vyšiel s podporou českého magazínu Spark. Na rozdiel od predchádzajúcich 2 albumov, ste sa teraz rozhodli staviť na živé nahrávanie vo vašej skúšobni aj v kinosále kultúrneho domu. V čom bola situácia v kapele po reštarte iná ako koncom roka 2013? V akej atmosfére vznikal nový album a aké ste mali naň ohlasy?
Bola iná zostava, bol zápal, bola chuť to znovu rozbehnúť. Mali sme skvelé podmienky na nahrávanie. Takpovediac nahrávali sme to doma. Nebolo to úplne ľahké, pretože po comebacku sme si museli ešte nejaké veci doriešiť, ale bolo to super nahrávanie. Ja osobne som si ho užil zo všetkých najviac.
Ohlasy boli skvelé, keď že išlo o návrat v novej zostave, tak boli fans zvedaví, ako sme to zvládli. „3|Orion“ je v podstate taký medzník, pretože sú na ňom ešte skladby z rokov 2012/2013 a potom skladby novej zostavy. Preto to možno fungovalo tak dobre, že to nebolo úplne niečo odlišné a preniesli sme niečo aj zo starej doby do novej etapy.
Prečítal som si pár dobových recenzií k albumu „3|orion“ a vo viacerých sa opakuje hodnotenie ako „nu-metal s vplyvom hardcore, občas zasiahnutý thrashom, znesúci aj slovo alternative - skvelé gitarové riffy plávajúce niekde medzi tým najlepším z nu-metalu (KORN) a hardcore, čistý vokál zmiešaný so screamom, tvrdé pasáže zmiešané s jemnejšími“ alebo „celá hudba stojí viac menej na gitarách, base a bicích, elektroniky a iných „nemetalových“ nástrojoch s takou obľubou využívaných v týchto žánroch, je tu ako šafranu“ resp. recenzenti zdôrazňujú „nespútanosť, energia a kvalitné inštrumentálne prevedenie“. Súhlasíš s týmito tvrdeniami recenzenta resp. čo by si ešte dodal? A všeobecne sleduješ „oficiálne“ recenzie na vaše albumy alebo ťa zaujímajú (len) názory fanúšikov?
Nemám čo dodať. Recenzie sú vždy subjektívne pohľady daných recenzentov. Veľakrát sa stane, že si prečítam recenziu na nejaký obľúbený album a tam je považovaný za odpad, tak sa iba pousmejem a prevrátim stranu. Skrátka mi to netrhá žily. Je fajn, keď nás niekto pochváli, ale najpodstatnejšie je robiť muziku od srdca, pre potešenie, radosť a cítiť v nej vlastný odkaz. Potom je recenzia len možno vodítko, nejaké porovnanie. Keď si to predstavíme v globále, komu vadí keď jeho kapelu prirovnajú k obrovskej kapele ako je KORN? Mne záleží na tom, aby sme na koncerte dokázali našou hudbou zaujať. Napríklad - ako som už spomínal - často hrávame s mojimi KORN SK ako support a vždy poteší, keď prídu fanúšikovia, ktorí prišli kvôli hudbe KORN a nakoniec si vás odchytia povedia, že naša hudba ich bavila viac ako KORN. To je asi najlepšia recenzia.
V novembri 2019 ste absolvovali veľké turné po východnej Európe (Ukrajina, Rusko, Estónsko, Lotyšsko, Poľsko) – ako sa vám podarilo dohodnúť toto turné, aké kontakty ste využili a čo všetko to obnášalo (predpokladám, že to nebolo logisticky ani administratívne jednoduché)? S akými kapelami ste vystupovali a aké boli reakcie miestnych fanúšikov? A je reálne, že by ste niekedy v budúcnosti zopakovali podobné turné (aktuálne teda mimo Ukrajiny a Ruska)?
Bol to obrovský zážitok. Neopakovateľný. Veľa nás to naučilo, veľa nám to dalo a ukázalo nám to krajiny, do ktorých sa už tak ľahko nedostaneme. Dohodnúť to nebolo ťažké, pretože nás s tým oslovil chalan z Ukrajiny, ktorý nás videl na koncerte v Olomouci (zase Čechy) a robil už tour kámošom zo SUNSET TRAIL. Aj keď to nebolo úplne ľahké a boli tam isté nezrovnalosti a kopec byrokracie, no nakoniec sa to podarilo perfektne, ale samozrejme s veľkou dávkou šťastia.
Vystupovali sme často sami, alebo s lokálnymi kapelami. Dva koncerty sme šli ako support DEEZ NUTS (Kyjev a Charkov). Kontakty sme už bohužiaľ nevyužili, keďže v 2020 prišiel covid a po covide vojna. Rozprávať o tom tour by sa dalo veľmi obsiahlo, boli to neskutočné veci, čo sme zažili (od prechodov cez hranice, kluby, ubytovanie, atď...), krásny bol vtedy návrat do Európskej únie a celkovo pobaltské štáty boli úžasné, tam by sme sa chceli vrátiť určite. Fanúšikovia si nás užívali a môžem povedať, že nás vnímali ako obrovskú zahraničnú kapelu. Prial by som to zažiť každej kapele.
Na štvrtý album s názvom „F.O.U.R.“ si museli fanúšikovia počkať do februára 2024. Pokrstili ste ho v auguste na Bošianskej Metelici. Album obsahuje viac tvrdších a agresívnych skladieb ako v minulosti a zaujímavosťou je aj následná zmena vášho „imidžu“ - obleky a kravaty vraj dokonale podporujú myšlienky nového albumu, ktorý reaguje na absenciu slušnosti v spoločnosti a súčasne formálne oblečenie dodáva koncertom prvok elegancie, čo je vo výraznom kontraste s hudbou. Ako dopadol spomínaný krst albumu na vami organizovanej Bošianskej Metelici? A ako sa vám hráva(lo) v novom „outfite“ - pri teplotách nad 30 stupňov to v saku a kravate asi nebude nič moc (smiech)?
Krst albumu „F.O.U.R.“ bol úžasný. Metelica v Bošanoch je aj jediná možnosť, kedy nás fanúšikovia môžu vidieť v našom okolí. Zodpovedne sme sa na to pripravili. Bolo to veľmi emotívne, keďže album krstil (grankom) môj syn Jurko.
Keď zabrúsime do minulosti tak zistíme, že saká som sem tam nosil už v rokoch 2009/2010, takže to bol taký návrat tejto myšlienky a bolo super, že som presvedčil aj zbytok kapely. Tá show tým pádom zaujme ešte pred svojim začiatkom, keď vyjde na pódium kapela v kravatách a košeliach a zrazu spustí rev a hluk. Ja osobne sa v košeli, kravate a saku cítim super, mám to rád. Chalani sa už postupne začínajú vracať k civilnejšiemu outfitu, ale ja zatiaľ ostávam v saku. Práve tie teploty chalani nedávajú. Mňa priťahujú extrémy (smiech). Najhorúcejšie nám bolo na festivale Punkáči deťom, kde sme hrali v 2024 okolo druhej poobede na priamom slnku. To bola fakt sranda.
Pristavme sa ešte pri spomínanej Bošianskej Metelici. Ty si sa k organizácii pridal v roku 2019 a celé to vraj bolo pôvodne myslené ako open air koncert pre lokálne kapely. A potom prišiel rok 2020, dohodli ste vystúpenie maďarskej legendy EKTOMORF, v lete prišlo uvoľnenie covidových opatrení, akcia sa vydarila a do Bošian prišlo 500 fanúšikov. Ty si to vždy chcel brať „relaxačne“, lenže ako podujatie rástlo, tak sa zvyšoval tlak na chod akcie, peniaze a podobne. Posledný ročník Bošianskej Metelice sa uskutočnil v minulom roku, v roku 2026 ste sa rozhodli dať si pauzu... Aká je aktuálna situácia okolo organizovania Bošianskej Metelice? Je reálne, že sa podujatie vráti v plnej sile v roku 2027?
Momentálne hľadám cestičky, aby sa mohla Metelica vrátiť. V dnešnej dobe je to existenčná vec a sám bez akejkoľvek podpory nedokážem ukočírovať takúto akciu, ktorá žerie tisíce eur a k tomu nemáte vôbec istotu, či dorazí aspoň pár desiatok ľudí. Na začiatku to bolo ľahké. Pozvali sme lokálne kapely, provizórne pódium nám požičala obec a zvuk sme riešili pomocou kamarátov. No rok po roku sa line up plnil lepšími kapelami a hostili sme okrem EKTOMORFU napríklad SLOBODNÚ EURÓPU, ČAD, CATASTROFY, EXORCISTPHOBIU, STELLARIS a naposledy EXILIU z Talianska. Tu stačí, že ti jeden deň zaprší, zhorší sa počasie a 50% ľudí je fuč. Áno, s týmto bojuje každý, kto to chce robiť a s tým sa musí počítať, že to tak môže dopadnúť, ale keď to tak dopadne, tak zistíte, že o rok na to proste nemáte a je to v ri*i.
Často sa vedú nekonečné diskusie o tom, či má alebo nemá kapela fungovať na demokratických princípoch, či nie je predsa len lepšie, ak je v kapele niekto, kto o veciach rozhoduje a má posledné slovo.. V minulosti si si vraj ani ty nenechal do hudby hovoriť a nemal si rád, keď niekto menil tvoje nápady. Neskôr si to naopak začal vyslovene vyžadovať. Ako sa na túto tému pozeráš teraz?
Demokracia je super, ale na čo ľudia pri demokracii zabúdajú, je zodpovednosť za vlastné rozhodnutia a činy. V kapelách to nie je také vážne, predsa len ide o koníček s presahom. Každá kapela, v ktorej pôsobím, funguje trošku odlišne, keďže každá zostava je iná. Ale demokracia tam vyhráva a snažíme sa byť féroví. Samozrejme keď som si vedomý, že dané rozhodnutie väčšiny je chybné a podobne sme naň doplatili s inou kapelou, tak sa ohradím a snažím sa naviesť veci správnym smerom. Nie je to ľahké, ale musí tam byť dôvera a ja sa fakt snažím robiť to najlepšie pre každú kapelu ako celok. Mne ide o to, aby to všade fungovalo, aby sme neboli obmedzení, skrátka hudba na prvom mieste, lebo keď sú s*ačky v kapele, tak to nemôže fungovať a ak, tak nie dlhodobo.
Ako spomínaš, kedysi som väčšinou napísal celé songy a mal ich v hlave komplet spravené a vtedy som sa nevedel zmieriť s tým, že mi do toho chce niekto zasahovať a meniť moje „skvelé“ nápady. Dnes som na seba obzvlášť kritický a nedokážem si predstaviť, že spravím nejaký song celý sám a bude dobrý. Aj keď sa nájdu výnimky ako „Untitled Song“ na poslednom albume H2D alebo „O pravde“ na novom EP True Reason, ale skrátka musí s tým byť v pohode kapela, inak si také songy odkladám na sólo album (smiech). Treba si ale uvedomiť, že vo svete je obrovské množstvo kapiel, ktoré boli postavené na jednej geniálnej postave a skladateľovi (napr. NIRVANA je taký dobrý príklad). Vtedy je treba si nájsť spoluhráčov, ktorí takúto individualitu budú akceptovať.
Na tému cieľov a ambícií si sa dávnejšie vyjadril, že nevýhodou v H2D bolo, že ste nikdy nemali peniaze na veľké promo, klipy či turné, ale v konečnom dôsledku ste dnes stále tu a hráte. Nepostavili ste si cieľ na tom, že budete slávni, ale chcete hrať muziku, ktorá vás baví. A vraj keď nebude H2D, nebude ani FUXo. A doplnil si, že máš dva svoje nesplnené sny - stretnúť a poďakovať Ozzymu Osbournovi (to sa ti už, žiaľ, nepodarí – R.I.P. Ozzy) a stretnúť sa s Davom Grohlom a prípadne s ním spraviť nejakú skladbu. Ohľadom stretnutia s Davom Grohlom si už podnikol nejaké konkrétne kroky? V dobe sociálnych sietí by to nemuselo byť úplne neriešiteľné... A čo sa týka kapely H2D, kam by ste sa chceli posunúť v najbližších 3-5 rokoch?
Povedal by som, že všetko je o výdrži. Mňa toto baví stále čím ďalej tým viac a aj keď je doba dosť neprajná undergroundu a slovenská scéna a celkovo kultúra je na pokraji kolapsu, ale underground vie z takých situácii nakoniec ťažiť.
H2D je taký odraz mojej osoby. Už viac ako polku svojho života trávim na čele tejto kapely a všetko, čo som dosiahol v hudbe, bolo spojené s H2D. Nebyť H2D tak by som nestretol chalanov z MADE BY a nezaložili by sme KORN SK. Tak isto by som nespoznal Jura Kankulu a neexistoval by RATM tribute atď. Takže preto bez H2D ako keby nebol FUXo, respektíve by to bol totálne nekompletný FUXo.
Určite nie som niekto, kto by teraz šiel písať Grohlovi alebo ľuďom ako je on. Na to som príliš hanblivý, príliš nesebaistý a neviem prečo by teraz o mne mal Grohl vedieť. Ja si počkám keď mi Dave napíše sám (smiech). Všetko v rámci srandy. To sú len sny, na ktorých sa možno budem o pár rokov smiať alebo o nich budem písať ako kedysi o nahrávaní prvého albumu alebo prvých koncertoch v zahraničí, kto vie? Kedysi pre mňa bolo nepredstaviteľné nahrať album alebo zorganizovať koncert, nebodaj uvádzať na pódium kapely ako BIOHAZARD alebo CLAWFINGER. A dnes sú to veci, ktoré som absolvoval a prídu mi už normálne.
H2D sa budú posúvať tak ako doteraz. Nemáme vytýčený smer ani ciele. Chceme stále robiť muziku. Nové veci máme rozpracované, ale čas je náš nepriateľ a my by sme toho chceli viac ako reálne stíhame, bohužiaľ.
Zaujal ma tvoj filozofický výrok na tému (ne)dokonalosti - citujem: „Dokonalosť v podstate neexistuje a hľadanie niečoho, čo neexistuje, človeka ubije. Najväčšia dokonalosť je príroda a tá nemá nič dokonalé, všetko má svoje klady a zápory… a tie nedokonalé veci vytvoria dokonalosť len ako celok a ten celok by mal mať harmóniu a harmóniu dosiahneš len spojením negatívnych a pozitívnych vecí.“ Ako teda u vás prebieha kompozičný proces a kedy je už skladba natoľko dobrá, že sa dostane na album? Ak nehľadáte dokonalosť, hľadáte konkrétnu emóciu, atmosféru, technickú precíznosť alebo niečo iné? Alebo skrátka tvoríte hudbu, ktorá sa páči v prvom rade vám a ak sa páči aj niekomu inému, tak je to len „bonus“?
Keď sa budeme baviť o H2D, tak každý album nahrávala iná zostava a každý vznikal tým pádom inak. U mňa vždy vyhrávajú emócie, ale snažíme sa v kapele k tomu dať aj nejakú technickú precíznosť. V tom zase vyniká náš bubeník Tuky. Je sranda, že čím ďalej spolu hráme, tým viac zisťujem akí sme rozdielni v názoroch na hudbu (smiech). Ale aj to sa snažíme pretaviť do špecifického obrazu našej hudby. Každý hudbu vníma inak. Ja napríklad hudbu tvorím ako obraz. K tomuto vnímaniu kompozície ma inšpirovalo štúdium na výtvarnej škole. Pesničku sa snažím vidieť ako obraz a ten obraz mi musí dávať nejaký zmysel, musí niečo vyjadriť a keď sa mi bude páčiť riff na dvoch tónoch, tak mi to je jedno. Mne osobne nedávajú zmysel 10-minútové sóla a hudobnícke onanie, ale to je zase len môj subjektívny názor.
Život undergroundového muzikanta nie je jednoduchý a bežný fanúšik si často ani nevie predstaviť, koľko energie a námahy je potrebné vynaložiť, kým sa človek dostane na pódium a - citujem tvoje slová - „je pár minút v siedmom nebi, aby mohol spotený a úplne vyšťavený opäť nakladať dodávku, prípadne strávil noc na nejakej provizórnej ubytovni a šiel ďalej“. Je to vraj pre teba určitý rituál, po ktorom prídeš v nedeľu „rozbitý jak gruzínsky žigulák“ a navyše po pár hodinách spánku tu je ďalší týždeň, ďalší kolotoč... Nazval si to svojou „arkádou“ - stále ťažší a ťažší level je pred tebou a ty to musíš zvládnuť, aby si postúpil na ďalší stupeň. Si tvrdohlavý a vytrvalý bežec na dlhé trate, ktorý to nedokáže vzdať po niekoľkých nezdaroch. Vedieš si presnú štatistiku, vieš koľko vystúpení si doteraz so všetkými svojimi kapelami absolvoval? Čo je tou silou, ktorá ťa stále drží v tomto „kolotoči“, čo ti dáva energiu pokračovať? Zažil si napriek tomu chvíle, keď si s tým všetkých chcel už naozaj „praštiť“?
Vediem si presný zoznam, odkladám si plagáty (aj v digitálnej podobe), sťahujem a zálohujem si fotky z koncertov. Dokonca si vediem zoznamy, v ktorých mestách som koľkokrát hral a musím sa priznať, že vďaka vášmu festu zahrám vo Zvolene prvýkrát v mojom živote (smiech) - to len na okraj mojej štatistiky. Inak mám za sebou 893 koncertov, najviac s H2D 286.
Mojou silou je tá láska a čaro, ktoré som v hudbe našiel už ako štvorročné decko a stále ma to drží. Vďaka hudbe som dnes tu. Hudba lemuje môj život, je mojím spojencom. Všetko mám spojené s hudbou, je to fakt neskutočná závislosť. Milujem to a aj keby som chcel, tak nedokážem hudbu opustiť. Oveľa podstatnejšie je však to, že toto všetko toleruje moja Lucka a ona má tiež rada hudbu ako ja, ale určite nie toľko ako ja, ona má rada aj ticho (smiech). Ona je moja opora a podpora v tomto svete. Nikto nechápe moju závislosť tak ako ona a vie veľmi dobre, že ma od hudby nemôže odtrhnúť. Tomu sa vraví láska. V tomto smere žijem svoj sen, tak prečo by som mal končiť, keď to všetko, o čom som sníval, mám a môžem to stále rozvíjať? Chápem, že ľudia prichádzajú do stavov vyhorenia, stagnácie, depresií, ale ja na to mám 6 kapiel. Keď ma v jednej niečo nase*e, tak sadnem za bubny v MAENII alebo roztrieskam gitaru s NARIJUANOU. Terapie mám priamo na skúšobni. Ale aby to neznelo ako dokonalá rozprávka, všetko si vyžaduje obetu. Ja som obetoval taký ten klasický život s istotami, aby som vlastne ostal čiastočne slobodný a mohol kedykoľvek, keď príde príležitosť, sadnúť do dodávky, naložiť aparát a ísť na tour alebo nejaký nezvyčajný koncert napríklad do Indie (smiech).
Obdobie, kedy prišla v mojom živote stagnácia a určité vyhorenie, bolo koncom toho roku 2013, kedy som odišiel z H2D, rozpustil som aj NARIJUANU, s RATM sme tiež mali pauzu na neurčito a odišiel som aj z bratislavskej kapely MIND THE GAP, kde som pôsobil vyše 2 rokov. Ale ten stav bez aktívneho hrania mi vydržal len pár týždňov a potom som sa pustil do vlastných vecí a v roku 2014 som prišiel do TRUE REASON a kolotoč začal naberať ešte väčšie obrátky.
V minulom roku ste v bratislavskom MMC predskakovali legendárnym FEAR FACTORY – išlo tiež o jeden z vašich splnených snov? Ako sa vám podarilo dostať k tejto (atraktívnej) príležitosti – oslovila agentúra vás alebo ste využili svoje dobré kontakty a supportovanie si „vybojovali“? Líši sa v ničom vaša príprava na takýto koncert v porovnaním s „obyčajnými“ vystúpeniami? Aké vystúpenia H2D považuješ za doteraz najpamätnejšie a prečo?
Zavolali mi z Obscure promotion, neznáme české číslo - to býva vždy telefonát ohľadom hrania (smiech). Bolo to pár dní, myslím že 2 týždne pre koncertom. Hneď som obvolal chalanov z kapely a modlil sa, aby nebol nikto na dovolenke v tom čase a klaplo to. Volal som naspäť a akurát mi povedali, nech pošlem naše promo materiály a že manažment FEAR FACTORY ešte musí potvrdiť, či nás berú. Všetko to nakoniec vyšlo a bol to obrovský zážitok. Neopísateľný. Aj po toľkých rokoch na scéne neviem aké kontakty treba mať, aby sme sa dokázali dostať na také koncerty. Kontakty, čo mám a využívam, sú na kluby, kde sme hrali a vznikli z toho kamarátstva a môžem si v tých kluboch spraviť koncert. Je super, že tie kontakty sa pomaličky kopia, ale nie je to žiaden posun na nejakých komerčných rebríčkoch alebo brána do showbiznisu. Za svojich takmer 900 odohraných koncertov som sa nikam nepretláčal nasilu alebo cez mŕtvoly. V 99,9% prípadov nás volajú organizátori, prípadne si kopec koncertov organizujeme vo vlastnej réžii alebo robíme koncerty na výmeny. Mne je to proti srsti sa niekam pchať, kde nás nechcú.
Pamätné vystúpenia? Keď ono vždy príde niečo väčšie a prebije tie doterajšie „hajlajty“. V začiatkoch pre nás bol obrovský koncert náš krst prvého albumu, prvý koncert na Fajtfeste, spomínaný krst na Metelici, support v 2013 pred THE SWITCH v Prahe v Akropolise. Ťažko vyberať, pretože niekedy nás vystrelili úplne obyčajné koncerty v nejakých kluboch alebo aj koncerty, ktoré z nášho pohľadu neboli dobré, ale zaujali konkrétnych ľudí. Samozrejme na tento s FEAR FACTORY určite nezabudneme.
Aké máte s H2D plány na najbližšie mesiace? Plánujete vydanie nových skladieb resp. albumu? Kde všade vás fanúšikovia môžu vidieť naživo?
V prvom rade chceme dokončiť nové veci a začať ich hrávať na koncertoch. Nahrávanie sme už preberali, ale nevieme sa rozhodnúť, čo pre nás bude v tejto dobe prospešnejšie - či dať von singel alebo EP alebo dať dokopy celý album? Ja som zástanca albumov a akosi se*em na trendy a očakávania iných. Ale záleží ako to zhodnotíme v kapele. S H2D budeme mať dosť nadupaný september. Hneď prvý víkend (4. a 5. septembra) ideme s KORN SK do Česka (Opava a Litoměřice), 12.9. zahráme na Spiš Rock Feste v Spišskej Novej Vsi, 18-ho budeme robiť v Žiline Fajtfest párty a 19.9. sa vidíme na vašom Angelus koncerte vo Zvolene. Potom dáme ešte jednu klubovku s KORN SK v Nitre v októbri a to bude možno tento rok všetko, ale to tak nakoniec nemusí byť. Radi by sme sa potom sústredili na nové skladby. Lebo prekonať tretí a štvrtý album bude fuška.
Aký je tvoj názor na dobročinnosť a charitu všeobecne resp. benefičné koncerty? 19. septembra vystúpite s H2D spolu s kapelami SHAARK, BALLSQUEEZER, HOMO PRIMITIVE a DECLARATION OF DEATH na benefičnom koncerte Zvolenský Angelus, ktorého celý výťažok bude venovaný rodinám so zdravotne postihnutými deťmi. Na čo sa môžu tešiť fanúšikovia, ktorí sa prídu pozrieť na vaše vystúpenie?
Za svoju „kariéru“ som odohral obrovské množstvo benefícií. Hrali sme pre útulky, pre ľudí s postihnutím, s TRUE REASON sme roky organizovali Maxfesty, kde sa zbierali financie pre kamarátovho postihnutého syna. S KORN SK sme prvé leto počas covidu hrali klubovky po Slovensku a Čechách, kde sme si zobrali len náklady na cestu a zbytok sme nechávali na podporu klubov. Podporovali sme Hoyasov Celestial Help Fest, Punkáči deťom, spolupracovali sme na Zion feste a veľa, veľa, veľa iných. Nechcem to nejako selektovať, ale ľudia v undergrounde vedia a chcú pomáhať a väčšinou sú to ľudia, ktorí sami majú málo a aj z toho mála si dokážu odtrhnúť a podporiť niekoho, kto je na tom oveľa horšie. My sa sťažujeme na blbosti, ale aké šťastie majú ľudia, ktorí majú zdravé deti a už len s pomyslením, že by tvoje dieťa bolo choré, bol by si ochotný dať vlastný život, len aby bolo tvoje dieťa zdravé. Pre mňa to je fakt zdrvujúce, keď viem o takýchto ľuďom, ktorí bojujú s tak ťažkým osudom, takže ja hrám benefície stále, keď je to v mojich/našich silách a možnostiach.
Ľudia sa môžu tešiť na H2D - vraj dobre hráme, máme energickú show, chytľavú muziku a sme kamarátska parta aj mimo stageu, ale to sa o nás len tak hovorí. Pravda je taká, že sa posnažíme, čo to dá, ako vždy, keď ideme na pódium. Nikdy to nie je ľahké, predsa nie sme už puberťáci, ale vždy sa snažíme rozhýbať publikum a párkrát sa nám to už podarilo. Ale jednoznačne sa veľmi tešíme!
Rozhovor pripravil: Vlado Lauko
Fotografie: archív kapely
