• Angelus fest : 11/06/2022

Partneri       Kapely       Novinky

Rozhovor s cestovateľom Petrom Gregorom

S Petrom Gregorom som začal komunikovať pred pár rokmi – najskôr „on-line“, keď som si z jeho e-shopu objednával CD, potom sme sa stretli osobne na skvelom Montana Metal Feste (Špania Dolina) a v júni aj na Angelus Feste, kde sme – vtedy ešte nezáväzne - „hodili reč“ aj o možnosti zorganizovať benefičné cestovateľské kino. A už túto stredu (21.9.) ho privítame v Klube 77, kde nám porozpráva o svojej ceste do exotického Iraku. Nepochybne sa máme na čo tešiť!

 

Začnime vyslovene prakticky - čo všetko je potrebné urobiť v rámci prípravy na cestu do exotickej krajiny?

V podstate to nie je až také komplikované. Záleží na tom, aký typ cesty plánujete. Ak idete do džungle, pripravíte sa inak, ako keď idete spoznávať ľudí a pamiatky. Ja cestujem väčšinou do krajín, kde je nejaký politický či bezpečnostný problém a teda sa pripravujem na tieto krajiny osobitne. Veľmi dôležité pre mňa je mať nejaký spoľahlivý kontakt na mieste. Najlepšie niekto, kto je miestny a vie, ako to chodí v určitých oblastiach. Na tom pracujem už tu - na Slovensku. Cez sociálne siete alebo cez ľudí, ktorí tam boli, nachádzam človeka, na ktorého sa môžem v kritickej chvíli obrátiť. Je potrebné, aby to bol niekto, kto je overený. Ostatné veci nie sú zvlášť komplikované. Letenka, víza, doprava na miesto, ubytovanie – môže byť problém v určitých oblastiach, kde booking jednoducho nefunguje. Musíte to potom riešiť inak, prácne vyhľadávať hotel na googli alebo v elektronických mapách a písať e-maily.

 

Navštívil si už Palestínu, Irak, Somálsko, Keňu, Egypt či Irán. Prečo práve tieto krajiny a ktoré z navštívených krajín považuješ za najzaujímavejšie z pohľadu prírodných krás, historických pamiatok alebo iných charakteristík?

Prečo som navštívil práve tieto krajiny? Na to neviem úplne odpovedať. Každého to ťahá niekam inam. Niekto obľubuje Strednú Ameriku, niekto Východnú Áziu, iný severské krajiny. Prvé krajiny ako Turecko, Sýria, Jordánsko, Izrael, Egypt som si vybral kvôli ľahkej dostupnosti a financiám. Nie je to extra ďaleko, dá sa tam dostať po zemi a- až na Izrael – to nie sú to drahé krajiny. Najzaujímavejšia krajina z pohľadu prírodných krás? Ak nerátam výstupy na najvyšší vrchol Libanonu a Iraku, veľmi som do prírody nechodil. Skôr za ľuďmi a za pamiatkami. Prírodu obľubujem tu v našich končinách – mám rád les, na Blízkom Východe si ho veľmi neužijete. Takže prírodu vyhľadávam skôr tu na Slovensku, ale častejšie v blízkom Rakúsku, pretože Alpy sú z Bratislavy bližšie ako Tatry. Keď som ale na Blízkom Východe, nevynechám možnosť navštíviť púšť, stráviť v nej noc. To na mňa pôsobí absolútne magicky. Čo sa týka historických pamiatok, je to určite Irak, ktorý má pamiatky staršie a vzácnejšie ako sú tie v Egypte.

 

Určite si spoznal pozitívne aj negatívne stránky cestovania po exotických krajinách – čo Ťa zatiaľ najviac milo prekvapilo/dojalo a aké kritické až životu nebezpečné situácie si zažil?

Vyslovene nejakú životu nebezpečnú či kritickú situáciu som nezažil, našťastie. Hoci sa pohybujem v krajinách, ktoré sa označujú ako nebezpečné, nie som vojnový reportér, nevrhám sa zámerne do nešťastia. A hoci som už zažil nejaký ten výbuch, ktorý nebol extra vzdialený od miesta, kde som pobýval alebo videl zhorený autobus po atentáte, ktorý sa udial asi dva dni predtým, než sme oblasťou prechádzali, nedostal som sa do situácie, kedy by to bolo seriózne zlé. V Palestíne v Hebrone sme sa tesne vyhli demonštrácií proti okupácii Izraelom a prešli sme davom ľudí tesne predtým než zahatali cestu. Občas v Afganistane som zažil nepekné pohľady od vojakov – bohvie, či viac nepracovali pre Taliban ako pre centrálnu vládu, ale neriešil som to veľmi. Ono zabiť človeka nie je také jednoduché, pokiaľ nie je pod drogami alebo nie je zmanipulovaný. V tomto je moslimský svet bezpečný – pretože život ľudí určuje náboženstvo. Viac by som sa bál centrálnej Afriky, kde je v niektorých oblastiach vyslovene anarchia. Príjemne ma prekvapili ľudia, ktorí sú v mnohých častiach sveta veľmi spontánni, usmievaví, nápomocní, hoci nemajú na to zjavne dôvod. Čím má človek menej, tým je srdečnejší a keď ešte k tomu žije v komplikovanej oblasti, váži si každú prítomnú chvíľu – bez nejakého konfliktu.

 

O Slovákoch sa hovorí, že sú pohostinný národ, ako našu pohostinnosť - na základe skúseností zo svojich ciest - vnímaš Ty?

Pohostinnosť Slovákov neviem nejaké veľmi ohodnotiť, keďže som domáci a necestoval som Slovenskom nikdy na divoko. Ale z bežných kontaktov, ktoré mám, vidím, že ľudia sú čoraz viac individualistickí. Otvoria sa viac iba vtedy, keď si vypijú. Stále sú v strese a nemajú čas. Na Blízkom Východe nie je stres tak prítomný, nerobia toľko a majú na seba i na druhých dosť času. Keď sa tu cítim po ľudskej stránke vyprázdnený, idem „dobiť baterky“ na Blízky Východ.

 

Viem, že o svojich cestovateľských zážitkoch píšeš blogy, články aj knihy – kde všade si už publikoval?

Publikoval som v rôznych časopisoch, napríklad Život, Plus 7 Dní, Break, Lidé A Země, Koktejl, Petržalské Noviny, Téma, Pravda, Profit, Slovenka,… Som autorom knihy „Mimo turistickú zónu“, ktorá vyšla vo vydavateľstve Albatros.

 

Aké výlety plánuješ na najbližšie obdobie?

Saudskú Arábiu a v decembri opäť Irak – ale už s klientmi.

 

 

Jedna "filozofická" otázka: Celou históriou ľudstva sa tiahnu vojny a konflikty – v nedávnej minulosti sa týkali priamo Iraku, Iránu či Palestíny, aktuálne sme svedkami vojny na Ukrajine. Určite sa tejto téme ako cestovateľ nevyhneš pri debatách s miestnymi obyvateľmi, inými cestovateľmi alebo návštevníkmi Tvojich prezetnácií. Čo by sa podľa Teba muselo stať, aby sa ľudstvo poučilo a (ozbrojené) konflikty medzi jednotlivými krajinami/národmi by definitívne vymizli?

Z prirodzenosti našej ľudskej povahy nie je možné aby konflikty medzi ľuďmi vymizli. Čo môžeme urobiť pre to, aby sme to zmiernili? Viac sa počúvať, uvedomiť si, že v mnohých prípadoch naše rozhodnutia sú rozhodnutiami ega a pýchy, skúsiť medzi sebou viac komunikovať, počúvať sa – nebyť zahľadený iba do seba a zameraný iba na svoje potreby.

 

Okrem cestovania je Tvojím koníčkom aj hudba – si hudobník aj fanúšik. Predstav nám, prosím, svoju hudobnú tvorbu. Aké prvky sú charakteristické pre dark ambient/dungeon synth? Aké hudobné vzory Ťa inšpirovali. A akú hudbu si vypočuješ ako fanúšik?

Skladám muziku, ktorá by sa dala označiť za hudbu, zameranú čisto na emócie a atmosféru. Nie som hudobník, skôr ma baví experimentovať s melódiami a vrstvením zvukov. Mám rád v hudbe štruktúru, istú postupnosť – prílišné experimentovanie veľmi nemusím. Inšpirovali ma hudobníci ako MORTIIS, BURZUM, WONGRAVEN, ARCANA alebo slovenská kapela ORKRIST. Stále ma ich muzika dokáže osloviť. Dungeon synth by sa dal charakterizovať ako elektronická hudba so stredovekými vplyvmi. Dark Ambient je už trochu ťažšie definovať – na to by sme potrebovali viac priestoru.

 

Často navštevuješ aj metalové koncerty/festivaly, čo Ťa na nich priťahuje, fascinuje, baví?

Áno, som častým návštevníkom festivalov. Ale nechodím tam veľmi kvôli kapelám, ale kvôli predaju diskov – keďže mám e-shop s predajom hudobných CD a LP a skúšam si privyrobiť aj tam. Svoju obľúbenú muziku si vypočujem radšej v pohodlí domova. Na festivaloch mám rád atmosféru, dobrých ľudí okolo. Podľa môjho osobného názoru je metalová komunita ľudí tou najúprimnejšou a najtolerantnejšou komunitou ľudí na svete. O ničom vás nepresviedčajú, nemajú „svoju“ pravdu. Nebavia sa s vami len preto, lebo by mali.

 

Chodievaš v krajinách, ktoré navštíviš, aj na kultúrne podujatia, koncerty? Podarilo sa Ti objaviť nejakú zaujímavú originálnu miestnu kapelu, ktorej hudbu by si nám odporučil?

Kultúru na cestách veľmi nevyhľadávam. Občas mám šťastie a zúčastním sa nejakej slávnosti. Napríklad „Nawroz“ – oslava nového roku u Kurdov, kedy sa zapaľujú ohne, tancuje sa, ľudia sa obliekajú do tradičných šiat. Čo sa týka kapiel – narazil som na jednu irackú. Mám krkolomný názov – volajú sa ACCRASICAUDA a hrajú thrash metal. Odporúčam si vypočuť.

 

 

Pri rozhovoroch so skúsenými hudobníkmi sa zvykneme pýtať na to, čo by poradili začínajúcim kapelám – čo konkrétne majú robiť a čomu sa určite vyhnúť. Čo by si poradil Ty začínajúcim cestovateľom?

Nič viac ako len - pýtať sa. Tak som začínal ja, pýtal som sa skúsených cestovateľov, ktorí boli ochotní odpovedať, poprípade sa stretnúť, si veľmi vážim. Nie je to pravidlom, že sa s vami niekto z „fachu“ bude baviť, keď nemáte niečo poriadne za sebou. Žiaľ, ego funguje aj v tomto fachu. Doteraz som nesmierne vďačný cestovateľovi Hasanovi Om Hadimu (občianskym menom Pavol Bartuš). Neskutočne skromný človek, ktorý absolvoval také cesty, ktoré by hádam nedali ani tí najznámejší cestovatelia. Človek, ktorý nemá potrebu sa pretŕčať. Od neho som získal cenné rady a nakoniec sa s ním spriatelil, ale ako to už býva, človek sa najlepšie učí na vlastných chybách – tak som postupne naberal istotu a sebavedomie, až som sa dostal tam, kam som sa dostal. V zásade, netreba podceňovať veci ako pitná voda. To že ju pijú domáci, neznamená, že je vhodná pre vás. Ovocie a zeleninu treba pred konzumáciou dobre umyť (v balenej vode). Najlepšie je jesť iba to, čo sa dá olúpať. Mäso musí byť dobre prevarené. Neverte hocikomu - hlavne nie v krajinách ako je napríklad Egypt, kde prúdia milióny turistov. Niekto sa snaží na vás iba zarobiť pod zámienkou úprimného záujmu. Nefoťte vládne budovy a vojenské priestory, vojakov. Za to môže byť basa. Vyhnite sa akýmkoľvek demonštráciám, aj keď máte veľkú chuť to vidieť. V niektorých krajinách je bežné, že do demonštrantov strieľajú.

 

Na čo sa môžu tešiť všetci, ktorí prídu 21.9.2022 do banskobystrického Klubu 77 na cestovateľské kino „Nepoznaný Irak“?

Môžu sa tešiť na krajinu, ktorá bola takmer 20 rokov zavretá pred očami turistov. Počas veľmi komplikovaného obdobia sem zamierili iba tí najodvážnejší. Teraz môžete aj vy. Pozrieme sa na miesta, kde vznikli prvé civilizácie, vynašli klinové písmo, koleso, vodné mlyny - miesta, kde sa formovali svetové náboženstvá a vedné odbory. Neoľutujete.

 

Ďakujem za rozhovor!

 

Rozhovor pripravil: Vlado Lauko

Fotografie: archív Petra Gregora