Kapela MORNA za roky svojej existencie získala pevné miesto na slovenskej metalovej scéne, uznanie zo strany fanúšikov aj médií a okrem iného vystúpila aj na Angelus Feste 2021. S bubeníkom Jakubom sme nahliadli do histórie kapely, zaspomínali na nahrávanie všetkých 3 albumov či na zážitky z vystúpení na rôznych festivaloch, ale dostali sme sa aj k témam aktuálnym.
Ako si sa dostal k metalovej hudbe a aké boli tvoje prvé kroky na hudobnej scéne? Hral si/hráš okrem kapely MORNA aj v iných kapelách/projektoch?
Metalová hudba ma prvýkrát oslovila – nie veľmi prekvapujúco – v rannej puberte. Bolo to asi vďaka vplyvu staršieho brata Marcela, ktorý domov prinášal nové podnety. Skrátka som sa začal zaujímať o to, o čo sa zaujímal on. Veľmi roztrieštený a nezrelý hudobný vkus, zastúpený bizarnosťami ako „Crazy Frog Presents Crazy Hits“ (2005) od CRAZY FROG či „Nenapovídej“ (1982) od Michala Davida som teda vymenil za žánrovo vyprofilovanú muziku typu „Dark Ages“ (2005) od SOULFLY, „Death Unlimited“ (2004) od fínskych NORTHER či „Ur jordens djup“ (2007) od FINNTROLL (smiech).
Len nedávno sme so spevákom a gitaristom Robom začali trochu koketovať s myšlienkou rozbehnúť aj nejaký vedľajší projekt, zameraný žánrovo niekam inde, hoci MORNA sama pokrýva celkom široké spektrum žánrov. Je to ale zatiaľ len nevinná kratochvíľa, takže o tom ani nie je príliš čo prezrádzať. Ale ak z toho niečo niekedy vznikne, nevylučujem, že z toho bude nahrávka a že pôjdeme s tým aj na pódiá. Podľa mňa by nám to muzikantsky prospelo.
Aká dlhá a náročná bola cesta od vzniku kapely k debutovému albumu „A Tale Of Woe“ (2013), ktorý sa dá plus-mínus zaradiť do škatuľky melodického death-metalu? Ako sa na svoj debut pozeráš teraz s odstupom času? Ak by si sa so svojimi terajšími skúsenosťami a vedomosťami presunul v čase ku kapele MORNA v dobe nahrávania debutu, čo by si jej z pohľadu producenta poradil?
V tom čase som to ja osobne nevnímal ako zvlášť náročnú cestu. Myslím si, že hlavne vďaka mladíckemu entuziazmu, nadšeniu a vášni. Cieľ bol vtedy jasný: mať kapelu, robiť muziku a nahrať album. Dnes to obdobie vnímam asi rovnako, snáď ešte o niečo viac romanticky, pretože ma prepadá nostalgia za starými časmi plnými voľného času a impulzívnej energie (v tom najlepšom zmysle slova!). Album „A Tale of Woe“ vnímam v kontexte našich vtedajších tvorivých, hráčskych a producentských schopností ako solídnu nahrávku, s mierne nekonzistentnou estetickou kvalitou. Ale to je úplne v poriadku, prakticky každý prvý počin akejkoľvek kapely (ak nevznikla z už veľmi dobre etablovaných, vyhratých a skúsených muzikantov) si nesie tento údel.
Kapele MORNA - verzii 2010 až 2013 - by som asi poradil viac nadhľadu, viac koncepčného myslenia, viac orientácie na pôžitok poslucháča v zmysle vyhýbania sa zbytočnej snahe o demonštráciu (často domnelej) osobnej virtuozity a snáď aj viac načúvať v tom čase skúsenejším hudobníkom a ich radám. Ale to je len taká hra, cestovať späť v čase ani v mentálnom a tvorivom vývoji nevieme, takže je to správne a dobre práve tak, ako to je. Celá naša tvorba je vlastne časová schránka – reprezentuje presne to, kde sme v čase tvorby tej hudby a jednotlivých albumov práve boli ako muzikanti, aj ako ľudia. A je skvelé počuť tie posuny a zmeny, a je skvelé vedieť, že budú takto zaznamenané prakticky už navždy.
Druhý album „Nuisance“ (2015) znamenal výraznejší žánrový posun k pestrejšej tvorbe s viacerými nemetalovými prvkami (najmä progresívny rock) a na mňa pôsobí takým dospelejším dojmom. Čítal som, že ste zaznamenali aj viacero pozitívnych reakcií zo zahraničia. Myslím, že práve v období po jeho vydaní vám začali fanúšikovia dávať nálepku „slovenský OPETH“. Ja osobne vás ako kópiu OPETH (ani IN MOURNING – čo je druhá vaša „prezývka“) rozhodne nevnímam, každopádne určitá podobnosť - najmä v štruktúre skladieb a kombinácii death metalu a prog rocku - tam určite je. Ako sa teda „slovenskému OPETHu“ darilo po vydaní druhého albumu?
Nálepku „slovenský OPETH“, ak si dobre pamätám, máme odo dňa 21. januára 2014, od 23:14, kedy naša tvorba vôbec po prvýkrát zaznela v éteri Slovenského rozhlasu u Rudiho Rusa v Headbanger_FM (smiech). Od tohto okamihu je to súčasťou našej muziky až dodnes.
„Nuisance“ zažil po vydaní podľa mňa pekné obdobie. Mali sme k nemu pomerne veľa koncertov na Slovensku aj v zahraničí, získal ocenenie Nahrávka roka v kategórii Hard & Heavy (2015) a tak celkovo nás špecificky vyprofiloval ako slovenskú kapelu, produkujúcu kvalitnú muziku v menšinovom žánri. Som za to rád, pretože MORNA má aj vďaka nemu dnes na slovenskej scéne svoje skromné, no stabilné miesto. Nasledovníkovi „Nuisance“ – hoci tiež získal po vydaní rovnaké ocenenie – sa takýto úspech zopakovať, žiaľ, nepodarilo. Neprekvapí, že prekážkou bola hlavne pandémia.
Tretí (a zatiaľ posledný) album „Sentient Cultist“ (2019) pokračuje v trende a prináša 9 pestrých skladieb s ešte výraznejším príklonom k progresívnemu rocku. V recenziách zaznelo prirovnanie k poľským RIVERSIDE či nórskym LEPROUS, poznámka o čiastočnom „zmäknutí“ či dokonca o prekonaní svojich „vzorov“ – kapely OPETH. Aké je tvoje vnímanie tohto albumu v kontexte vývoja kapely?
Žiada sa mi, samozrejme, povedať, že je to najvyspelejšia nahrávka v našej doterajšej tvorbe, s doposiaľ najkreatívnejšími a najviac „upratanými“ nápadmi (smiech). Ale to je zrejme len taký už klasický muzikantský sebaklam. Som ochotný pripustiť, že tá „upratanosť“ by snáď aj mohla byť na mieste a to hlavne v zmysle, ako som o nej hovoril pred chvíľou. Predsa len, sme starší, možno o štipku rozvážnejší, s podstatne širšou paletou hudieb, ktoré poznáme, obľubujeme a ktoré dokážeme žánrovo hrať.
Z môjho pohľadu je to skvelý album, na ktorý som hrdý a za ktorý som rád. Vznikal dosť dlho a snáď aj trochu ťažšie, pretože – hlavne v závere jeho nahrávania – sme na ňom pracovali fyzicky výrazne odlúčení. Ja som bol v Holandsku, Mišo s Tomášom v Brne a Robo v Novej Dubnici. Ale zvládli sme to a myslím, že výsledok funguje dobre.
Ja osobne som sa dostal pri tomto albume hráčsky trochu do slepej uličky, pretože som časom od jeho vydania viac či menej vedome zanedbával udržiavanie sa v kondícii, potrebnej na mnohé jeho technické nástrahy. A tak naživo trošku bojujem, prípadne – a to si možno pozorní fanúšikovia všimli – upravujem oproti nahrávke svoje časti tak, aby som sa cítil naživo čo najviac komfortne. Vnímam ho aj kvôli tomuto ako technicky náročný (a chalani gitaristi mi určite dajú za pravdu aj za seba). Je to muzika, ku ktorej prístup nie je možné odbiť mávnutím ruky a dôvetkom „nah, nejako bude.“ V kontexte vývoja kapely teda mne osobne „Sentient Cultist“ pripomína nároky, ktoré na seba kladieme a kontinuitu v myslení naprieč tými rokmi – teda že máme v záujme robiť hráčsky aj poslucháčsky náročnejšiu muziku, ktorá si vyžaduje priebežné cibrenie techniky potrebnej na jeho odohratie (hoci nie nevyhnutne v jeho celistvosti).
Skús vybrať z diskografie kapely jednu skladbu, ktorá je podľa teba esenciou celej vašej tvorby (a niekto, kto vás vôbec nepozná, si po jej vypočutí urobí najlepší obraz o tom, čo kapela hrá) a jednu skladbu, na ktorú si najviac hrdý z hľadiska kompozičnej náročnosti a pridaj k nim aj pár slov...
Na túto otázku asi nie je možné odpovedať (smiech). Vedel by som snáď vybrať za každý album jednu, ktorá sa môže ponášať na niečo ako „esenciu“ tvorby pre daný album a obdobie, v ktorom sme s kapelou boli. Pri debute je to za mňa asi „Unuhuinë“, pri Nuisance „Trollkarlens dikt“ a pri Sentient Cultist „Let Us Bury This Body“. Chalani to môžu mať inak a je to OK. Mám zároveň šťastie, pretože na druhú časť otázky odpovedám rovnako – a teda rovnakými skladbami (smiech).
S albumami „Nuisance“ a „Sentient Cultist“ ste získali ocenenie Radia FM v kategórii „Hard and heavy“. Ako vnímate rôzne ocenania, ktoré sú udeľované v hudobnej brandži a čo pre vás tie „vaše“ znamenali? Stretol som sa aj s názormi typu, že v rámci metalu sú rôzne ankety a ocenenia zbytočné resp., že aj tak sa dá všetko (vrátane ocenení) kúpiť...
Takéto ocenenia vnímame veľmi pozitívne, pretože podľa nás znamenajú prinajmenšom ochotu reflektovať našu kreativitu a snahu. Je to spätná väzba, ktorá je pre muzikantov vo všeobecnosti žiadúca a vítaná – nech už v akejkoľvek podobe. Radio_Head Awards sú jednoducho super!
Ja osobne som sa s ničím takým, ako akési kupovanie či podvody, v tejto súvislosti nestretol. A mám tendenciu považovať to za úmyselné šírenie mýtov v nejakej zvláštnej snahe kompromitovať samotný inštitút týchto ocenení, komunitu alebo samotných laureátov a víťazov pre nejakú krivdu. Nepočul som doposiaľ jediný relevantný argument alebo dôkaz, že by to malo byť inak. Sú to ako keby len také náhodné vyprsknutia do éteru. Neviem. Ale ak si niekto myslí, že je to „zapredané“ alebo zbytočné – prosím, môže to robiť aj naďalej. Je to jeho postoj.
Ako v kapele prebieha kompozičný proces? Vznikajú najskôr texty a potom hudba alebo naopak? V textoch ste sa často inšpirovali u známych autorov „fantasy“ literatúry ako J.R.R. Tolkien, H.P. Lovecraft či E.A. Poe, ale zaoberáte sa aj bežnými témami. Akú rolu zohrávajú vo vašej hudbe texty? Dostávate od fanúšikov aj nejaké zaujímavé spätné väzby na lyriku s tým, že si našli čas, zamysleli sa nad textami či ich dokonca nejakým spôsobom ovplyvnili? Alebo v tejto uponáhľanej a hudbou presýtenej dobe už texty nik nerieši a kapely sú radi, keď si fanúšikovia vôbec vypočujú (a ideálne aj kúpia) aspoň celý album?
Najskôr vzniká hudba a až následne texty. Ale s tým, že Robo už pri skladaní prvých nápadov zvyčajne uvažuje o tom, do akého gitarového riffu alebo časti skladby by sa hodil spev. V samotných textoch sa príliš neinšpirujeme zmieňovanými spisovateľmi, nemám tento dojem. Aspoň za seba môžem povedať, že takéto inšpirácie som pri svojich textoch nemal. Máme názov kapely prevzatý z Tolkienovho slovníka, to je pravda, ale inak príliš nie. U Roba možno môže byť ten Lovecraft o niečo viac prítomný, to neviem vylúčiť, ale asi to tam nie je tak veľmi výrazné, že by sme to mohli považovať za kľúčovú črtu.
Na texty nedostávame, pokiaľ viem, prakticky žiadnu spätnú väzbu. Len občasne niekto zmienil v recenziách niečo v zmysle „zaujímavé,“ „vyspelá angličtina“ a podobne. Ale nič konkrétnejšie. To asi ani nejde. Práca s textom a zvlášť s významami a ich interpretáciou je náročná disciplína, takže očakávať toto automaticky od poslucháčov, ktorí prichádzajú najmä pre muziku, by asi nebolo na mieste. Navyše je prirodzené nadväzovanie puta s textami v hudbe najmä v národných jazykoch, pretože ľuďom je to bližšie. Ale slovenské texty nemáme, takže toto nás asi obchádza.
Kapela MORNA pochádza z Novej Dubnice, kde máte vcelku nadštandardnú podporu zo strany miestnej ZUŠ, kde môžete nahrávať albumy a predpokladám, že aj spolu nacvičovať. Ako sa vám to podarilo? ZUŠ sú väčšinou orientované na iné hudobné žánre... A cítite sa - napriek tomu, že ste „rozlietaní“ po svete - ako lokálpatrioti a viete túto pomoc nejakým spôsobom Novej Dubnici resp. konkrétne ZUŠ opätovať?
Neviem, či je tá podpora nadštandardná, ale áno, ceníme si, že nám vedenie ZUŠky pri nahrávaní albumov vždy vyšlo v ústrety. To je skvelé. Skúšobňu tu nemáme, hoci sme sa o niečo také v minulosti pokúšali, no nevyšlo to. Vybavenie samotných nahrávaní sa nám podarilo asi vďaka tomu, že v tejto ZUŠke niektorí naši kamaráti a kolegovia-muzikanti vyučujú. Vedeli sa za nás teda aspoň zaručiť, že sme zodpovední a nebudeme predstavovať akýkoľvek problém (smiech). Novej Dubnici robíme, myslím si, reklamu svojou existenciou a úspechmi. Neviem si teraz predstaviť iný typ opätovania podpory či prezentácie mesta, keďže neudržiavame obzvlášť úzke väzby. Ja osobne sa ako lokálpatriot necítim, aj keď musím povedať, že mesto a najmä okolitú prírodu mám veľmi rád.
Spolupracovali ste už s viacerými osobnosťami slovenskej aj zahraničnej metalovej scény (napr. s Valérom z ČADu či Steavom Kitchom z THE PINEAPPLE THIEF) – podľa čoho si vyberáte, koho oslovíte a s akými reakciami sa po ponuke na spoluprácu stretávate? Máš pocit, že v rámci metalovej scény existuje väčšia ochota si navzájom (nezištne) pomôcť alebo aj tu podľa teba platia štandardné pravidlá „tvrdého biznisu“ a teda ponuky a dopytu?
Myslím, že môžem za celú kapelu povedať, že si vyberáme vždy najmä podľa kvality a nejakej osobnej preferencie, zodpovedajúcej spoločnému vkusu. S Valérom z ČADu bola motivácia nadviazať spoluprácu pri „Sentient Cultist“ asi najmä pre jeho kvality. Tvorí skvelé kresby a dizajn, robí to už dlho a je v ňom aj kus pragmatickosti, čo sa môže zdať v spojitosti s kreatívnym človekom ako čudné alebo nečakané, ale u neho to je a veľmi to s ním spríjemňuje prácu. Koncept, ktorý som mal pripravený pre cover tohto albumu, uchopil veľmi pekne a s výsledkom sme nadmieru spokojní. Chcem na tomto mieste zároveň povedať, že samotné ocenenie Radio_Head Awards 2019, ktoré „Sentient Cultist“ získal, patrí vlastne aj Valérovi. Je to síce hudobný album, ale my ho chápeme ako komplexné dielo. A jeho súčasťou je preto aj kus Valérovej práce. Pri Stevovi Kitchovi je to veľmi podobné. Je nám blízky svojou prácou - či už ako koncertný muzikant alebo ako zvukový inžinier – preto sme sa pre neho rozhodli.
Podľa mňa existuje okolo slovenskej metalovej scény veľa zvláštnych debát, ktoré navyše občas plodia trochu zvláštne predstavy. Nevidím v nej vôbec nič mimoriadne špecifické oproti iným žánrovým scénam, ani oproti iným oblastiam kultúrneho priemyslu. Inými slovami: sú v nej ľudia, ktorí nezištne pomáhajú a potom sú v nej aj sebci a nepríjemní ľudia. Táto scéna sa predsa regrutuje z bežnej populácie, takže je jasné, že v nej bude zastúpenie najrôznejších ľudí.
Rád ale v tejto súvislosti spomeniem jeden prípad prvej skupiny - pre metalovú scénu nesmierne prínosných ľudí. A urobím to rád hlavne preto, aby sme si pripomenuli príklad, ako sa to dá robiť. Na mysli mám Jura Haríňa, ktorý, žiaľ, medzi nami už rok a pol nie je. Bol vydavateľom, promotérom, organizátorom, fanúšikom metalu, komunitným nadšencom a dobrým človekom... Stál za vydavateľstvom Slovak Metal Army. Bol príkladom ochotného človeka a nadšenca s odhodlaním a vybudoval niečo trvácne a udržateľné.
Zahrali ste si na veľkých open air festivaloch – Wacken, Brutal Assault, Gothoom. Aké sú tvoje spomienky na tieto – nepochybne významné – míľniky v histórii kapely? V čom sa vaša príprava na festival tohto ranku líši od prípravy na klubové koncerty? Máš pocit, že vám niektoré z vystúpení otvorilo „dvere do sveta“? A môžeš pridať aj nejaký zaujímavý zážitok, súvisiaci s vystúpením na niektorom z uvedených festov... 😊
Spomienky na tieto míľniky sú len tie najlepšie. Boli to fantastické zážitky a nepochybne významné okamihy kariéry kapely, ak to tak môžeme nazvať (smiech). Príprava na ne sa v porovnaní s „bežnými“ klubovými koncertmi líši asi len v jednej veci – v intenzite skúšania pred samotným koncertom. To jednoducho nemôžeš podceniť, pretože je to ako vystúpiť nahý pred stovky alebo tisíce ľudí, ktorí niečo od teba očakávajú. Nemusia to byť nevyhnutne nejaké predsudky, ale očakávajú minimálne to, že ich zabavíš a ponúkneš im svoju verziu hudby. A to niekedy stačí na miernu paniku (smiech). Z môjho osobného pohľadu sme ale všetky tieto tri zmieňované veľké akcie zvládli s prekvapivo pokojným prístupom. Ja sám som bol napríklad na Wackene (2017) v lepšom psychickom rozpoložení, ako pred väčšinou malých, klubových koncertov, ktoré sa udiali kedykoľvek predtým alebo potom. Naozaj veľmi zvláštny efekt tu u mňa nastal – akoby tá veľká mašinéria, to veľké pódium a to niekoľko tisícové publikum pod ním celý ten okamih anonymizovali a zastreli akousi „bezpečnou oponou,“ ktorá mi umožnila byť skoro až v meditačnom stave. Ale možno si to len idealizujem a ten pokoj mi dodala jednoducho dobrá atmosféra v generálnom štábe našej výpravy a dôsledná príprava pred samotným festivalom (smiech).
Pokiaľ ide o zaujímavé zážitky, je ich niekoľko. Tak napríklad na tom Wackene sme po našom vystúpení čelili zákernej búrke, ktorú privialo na pevninu Severné more. Bolo to peklo, lebo sme vlastnými telami bránili prístrešky pred tým, aby ich vietor nenávratne odvial do Hamburgu. Nuž a ja som bránil dokonca tak veľmi, až som sa zabudol po tejto akcii prezliecť do suchého oblečenia, prechladol som a ochorel som. Tak sme museli festival predčasne ukončiť. Cestu domov, trvajúcu asi 12 hodín, si vôbec nepamätám. Spal som a ak som práve naopak bdel, tak som dúfal, že zafunguje nejaký teleport priamo do mojej postele. Hrôza (smiech).
Brutal Assault priniesol podobnú príhodu. S basgitaristom Tomášom sme zdieľali spoločný stan (čo je celkom bežné, pokiaľ sa práve nerozhodne celú noc až do rána bdieť), ktorý v noci neuniesol búrkovú prietrž a tak sme sa ocitli vo vode. Tomášovi to moc nevadilo, ale ja som taká trochu primadona, takže som okolo toho urobil patričný rozruch a vopchal sa k Mišovi do auta. Tomáš spal ďalej, pretože odmietol reagovať na moje katastrofické scenáre o tom, že sa utopíme (smiech).
Svojim vystúpením ste podporili aj prvý ročník nášho benefičného Angelus Festu – ako si na vystúpenie spomínaš a aký je tvoj názor na benefičné koncerty a charitu všeobecne?
Naše vystúpenie na Angelus Feste bolo super. V amfiteátri sme hrali snáď vôbec prvý raz. Viem, že konkrétne tento banskobystrický je dlhodobo úzko spojený s miestnym kultúrnym životom a to nie len s filmom. V takomto prostredí je vždy fajn hrať, pretože človek akoby cíti, že je tam správne – pretože to miesto dýcha kultúrou ako takou a aj samotní ľudia ho zväčša majú zafixované ako miesto kultúrneho vyžitia. Ak to správne funguje, taký priestor znesie a zvládne čokoľvek – black metalový koncert aj podujatie paličkovanej čipky. A to je super.
Benefičné akcie vždy radi podporíme, pretože to má zmysel. Dobré myšlienky treba podporovať a ak to situácia dovoľuje, treba sa zapojiť aspoň v rámci svojich minimálnych možností. Poznáme aj zo sveta a mimo hudobný svet, že charita môže byť chrapúnsky zneužitá – napríklad na budovanie imidžu či vplyvu a moci. S týmto sme sa však zatiaľ, našťastie, nestretli, takže super. Svojím spôsobom máme v živote šťastie, ktoré iné bytosti mať nemusia – a z takej pozície musíme byť pripravení pomôcť.
Počas jesene ste absolvovali česko-slovenské turné s názvom „Progressive autumn in Czechoslovakia“? Ako sa vydarilo a aké máte koncertné plány na rok 2023? A kedy sa dočkáme nového albumu kapely MORNA, veď od vydania „Sentient Cultist“ už uplynuli viac ako 3 roky? Novinku si plánujete vydať opäť vo vlastnej réžii alebo sa črtá spolupráca s nejakým vydavateľstvom?
Toto turné sa vydarilo veľmi pekne. Až na koncert vo Valašskom Meziříčí, kde sme mali asi 11 platiacich fanúšikov, pretože v rovnaký večer hrala v meste kapela ARAKAIN (smiech). Z nejakého dôvodu nám to jednoducho uniklo a dozvedeli sme sa to na mieste. S IONS sme si teda zahrali viac menej pre seba navzájom, hoci aj touto cestou ďakujeme tým návštevníkom, ktorí odolali čaru ARAKAINu a prišli na nás (smiech). To sú tí skalní!
Pokiaľ ide o plány, dohodli sme sa, že do konca roka si dáme menšiu pauzu a zameriame sa na plánovanie akcií na obdobie jari 2023. Je celkom možné, že opäť aj spolu s IONS, pretože si myslíme, že nám to spolu dobre sedí. Jednak sme hudobne ako také sesternice (možno aj sestry) a jednak sme si blízki aj ľudsky – chalani z IONS sú veľmi fajn ľudia, zábavní, dôvtipní, flegmatickí. A skvelí muzikanti!
V otázke albumu sme trochu prehodnotili prístup. Po prvé kvôli priebehu našich súkromných životov a po druhé aj pre snahu skúsiť urobiť veci zasa trochu inak. Nahrávanie albumu preto zatiaľ neplánujeme – ale výhľadovo skôr plánujeme zložiť a nahrať jednotlivé kompozície, skladby, ktoré by obstáli aj samostatne. Ako také single, ak chcete. Chceme totiž trochu inak pristúpiť k procesu tvorby – viac sa do toho ponoriť, nechať to zároveň aj trochu vyzrieť, neklásť na seba časový tlak. Pravdou je zároveň aj to, že ani skladby zo Sentient Cultist ešte nedostali toľko koncertnej pozornosti, ako by si podľa nás zaslúžili, takže skladať nový album by bolo aj z toho dôvodu pre nás nie celkom na mieste.
Tvorba a nahrávanie takýchto jednotlivých skladieb zároveň so sebou prináša aj flexibilnejšiu možnosť spolupráce s nejakým štúdiom, zvukovým inžinierom, eventuálne aj s vydavateľstvom, hoci to je asi o niečo špecifickejšia situácia. A v nej nemáme zatiaľ v kapele vydiskutované jasné pozície, pretože doteraz nebol dôvod. Myslím, že sme pripravení prinajmenšom etapu samotného nahrávania opäť zvládnuť vo vlastnej réžii. Každopádne, na nič nemôžem povedať definitívne nie alebo nikdy (smiech).
Ďakujem za rozhovor.
Rozhovor pripravil: Vlado Lauko
Fotografie: Veronika Klimonová – Werdza Photography a archív kapely
