Na Angelus Feste 2024 vystúpi 8 kapiel a každá z nich spadá pod iný (pod)žáner rockovej/metalovej hudby. Zástupcami (symfonického) „čierneho kovu“ sú DOWN TO HELL - kapela, ktorá pôsobí na scéne už takmer 20 rokov, ale má na svojom konte zatiaľ len jeden album, ale možno sa v dohľadnej dobe dočkáme aj nových skladieb a možno aj albumu číslo 2... Určite sa však 1.6.2024 v Banskej Bystrici dočkáme 45-minútového setu tejto zaujímavej kapely. O všetkom dôležitom som sa porozprával s gitaristom, spevákom a hlavným „kapelníkom“ – Kanim.
V roku 2006 sa konali Zimné olympijske hry v Turíne, MS vo futbale v Nemecku, Čierna Hora vyhlásila nezávislosť na Srbsku, IN FLAMES vydali album "Come Clarity", IRON MAIDEN "A Matter Of Life And Death", SLAYER "Christ Illusion" a SATYRICON "Now, Diabolical"... a na Slovensku vznikla kapela DOWN TO HELL. Ako si na toto obdobie spomínaš? Čo ťa viedlo k tomu, že si založil kapelu a začal hrať (symfonický) black metal?
Zdravím všetkých čitateľov. Tak predovšetkým si spomínam, že to bolo krásne bezstarostné obdobie môjho života. Čerstvo vylezený zo školy, povinností minimum, odbil som si 8 hodín v práci a zaujímal sa, za kým večer, alebo cez víkend vypadnem a kde spravíme nejaký „čurbes“. :-) No ale aby to nebolo len o žúrovaní, bolo to obdobie, kedy som mal stále v paprčiach gitaru. Korene siahajú ešte k poslednému ročníku základnej školy, kedy mi učarovala práve bratrancova gitara. Začal som sa na ňu svojpomocne učiť, pozháňal akordy na rôzne odrhovačky a celkom mi to šlo. Na strednej ma začala formovať METALLICA. Ako „entry level“ to bola klasika „Nothing and Matters“ a keď som vtedy zháňal od niekoho CD, tak mi spolužiak požičal celú diskografiu, ktorú som hltal po večeroch pri technických výkresoch. Následne sa ku mne dostali veci ako STRATOVARIUS, IN FLAMES, ENSIFERUM, NORTHER a aj kopa ďalších napr. KABÁT, ALKEHOL... No najvýraznejšie sa u mňa zapísali CRADLE Of FILTH. Ja som sa do ich muziky úplne zbláznil. To hralo všade, kam som prišiel a bolo po ruke niečo, na čom sa to dalo pustiť : v aute, v jukeboxoch v podnikoch, v slúchadlách. Doma som si vybrané veci hrával s rádiom. Keď ma omrzela gitara, zobral som basu a do toho na seba hulákal do zrkadla fonetickou svahilčinou. Uletené, ale krásne obdobie. :-) A pri tomto všetkom som mal strašnú chuť hrať v kapele, ale akosi nebolo s kým. Až kým som sa nezobudil sám pri ohnisku v lese po jednej prehýrenej noci a jeden známy kamoš Peťo blízko venčil psa. Dali sme sa do reči a dozvedel som sa, že sa bavil včera s druhým kamošom Mircom, že by si chceli zahrať a on má bicie a že keď ja hrávam kade-tade, tak či si nezahrám s nimi. Nasledovalo veľa vecí, ale aby som to skrátil (lebo by toho bolo ešte na jednu stranu, haha), dali sme sa dokopy, dotiahli sme ďalších ľudí (klávesy Lubo, basa Miro, bicie Bensfúr - lebo pôvodný bubeník odišiel, keďže on bol žánrovo skôr rockový ako metalový) a začali sme hrať. Najprv jednoduché „coverky“. Všetci sme mali celkom široký záber, čo sa žánrov týka, ale všetkým vyhovovala melodika a symfónia. CRADLE OF FILTH vtedy poznal každý z nás a tak sme sa rozhodli spraviť niečo podobné, len s vlastným rukopisom, čo viedlo k tomu, že sme v roku 2007 spravili prvú vlastnú skladbu. Spev pripadol na mňa, keďže už som nejaké skúsenosti mal a ešte v tom istom roku sa nám podarilo zohnať vokalistku Maťu na čistý spev.
Čo pre teba znamená black metal? Niekto si ho asociuje s protikresťanským hnutím či dokonca pálením biblie a kostolov (vieme, čo sa dialo v 90-ich rokoch v Nórsku). Iní v ňom vidia slobodu, emócie, atmosféru, silné pocity. Ako by si žáner opísať niekomu, kto sa zatiaľ „dopracoval“ tak maximálne ku kapelám typu NIRVANA, KISS či IRON MAIDEN? V čom je podľa teba najväčšie špecifikum a čaro black metalu?
Čo pre mňa znamená black metal? Tak z vyššie popísaného z každého niečo. Nie som veriaci človek, čiže to „protikresťanské“ by sedelo, ale zase nepálim bibliu ani nezapaľujem kostoly. :-) A viem vychádzať s ľuďmi, ktorí veria. Kedysi sme viedli dlhočizné debaty a boli sme ako takí „obracači viery“. Z toho som už stihol vyrásť a je na každom čomu verí, hlavne nech mi s tým dá pokoj, ak o to nemám záujem a ja dám pokoj tiež. :-) Každý sa potrebuje v mladom veku niekam zaradiť a mne bolo najbližšie práve toto. Hudba mala silnú atmosféru, imponovala mi temná black metalová image, rýchlopalebné bicie, ťahavé gitary, surový spev a prelínanie s čistými vokálmi a klávesovými melódiami. Cítil som sa v tom vtedy komfortne a slobodne. Pri niektorých pasážach mi nabieha husia koža a cítim, ako mi prebiehajú po tele rôzne impulzy. Čiže takto by som to nejako zhrnul, ale neviem či by som na to dokázal fanúšikov vyššie spomenutých kapiel navábiť. To musí mať človek jednoducho v sebe.
Medzi najznámejšie svetové kapely hrajúce symfonický black metal patria spomínaní CRADLE OF FILTH, ale aj CARACH ANGREN, BAL-SAGOTH, DIMMU BORGIR, GRAVEWORM či CHTHONIC. Považuješ niektoré z nich za významný zdroj inšpirácie? Ak áno, v čom a prečo? A v čom sa podľa teba od svojich vzorov najviac odlišujete? Hoci v tom obrovskom množstve kapiel je naozaj ťažké byť originálny...
Tak, ako som už spomínal, staré albumy CRADLE OF FILTH boli dlho mojou modlou a rád si ich s odstupom času dám aj dnes. Veľmi sa mi páčila kompozícia všetkých tých melódii, ktoré boli surové a nežné zároveň, striedanie rýchlych a pomalých pasáží, „jačák“, ako keby ti niekto hrabľami po chrbte behal a hneď potom ti príde rany zahojiť zvodný vokál, často šmrncnutý erotickým podtónom, aby ťa následne zase mohlo dačo rozsekať a takto ti to zopakovať niekoľkokrát za skladbu. Čiže sa vôbec nenudíš. Staršie albumy DIMMU BORGIR som tiež dosť často „vrtel“ v ušiach, takže určité postupy sa mi do inšpirácie určite premietli. CARACH ANGREN a GRAVEWORM evidujem, že existujú, aj som od nich dačo počul, ale išlo to mimo mňa. CHTHONIC vôbec nepoznám a „Bál sa Goth“? Netuším. :-) V čom sa odlišujeme? Všetko sú to veľké svetové kapely, my sme kvapkou v mori. A čo sa tvorby týka, je u nás cítiť spojenie viacerých žánrov, ktoré vo finále majú znieť black metalovo. Už sme sa stretli s konfrontáciou, že hráme black metal s durovými stupnicami, že to nie je tak často počuť, haha...
Kapela vydala zatiaľ len jeden album s názvom „V zajatí temnoty“ (2014), ktorý ponúka kolekciu 9 skladieb v znamení duetov vo formáte „kráska a zviera“. Zaujímavosťou je, že takmer všetky skladby majú dĺžku nad 6 minút a všetky sú v slovenčine. Ako sa na tento album pozeráš s odstupom 10 rokov?
Na to, že sme vtedy nemali žiadne skúsenosti s nahrávaním a komponovali sme tak, ako nás napadlo, kvôli čomu sme museli robiť v štúdiu nejaké úpravy na poslednú chvíľu, si za tým albumom stojím aj po 10 rokoch. Bol to najlepší výber toho, čo sme v tej dobe mali poskladané a dobre sa mi počúva aj s odstupom času.
Natíska sa otázka, prečo tak dlho čakáme na album č. 2... Predpokladám, že svoj podiel majú aj personálne zmeny, ktoré sa kapele nevyhli na viacerých postoch, vrátane toho speváckeho. Čo všetko sa v kapele od vydania debutu udialo? A ako hodnotíš „stopu“, ktorú v kapele zanechali bývalí členovia? Aká je aktuálna zostava kapely?
V kapele sa udialo veľa. Áno, veľký vplyv majú personálne zmeny, ale vezmime to teda po poriadku. Po vydaní albumu (2015) ho bolo treba koncertne spropagovať. Maťa krátko na to oznámila, že je v druhom stave a že dá ešte pár dohodnutých koncertov a potom si dá prestávku (v minulosti to už raz tak bolo). Na výpomoc za druhý mikrofón vtedy prišla Zuzana - moja súčasná ex, sestra Luba a Mira. Taktiež v tomto období si Bensfúr na poste bicmana uvedomil, že nemôže dať kapele toľko, koľko od neho vyžadovala. Aj mu to bolo ľúto, ale nechcel nás ďalej brzdiť (často sme odmietali koncerty, lebo nemohol) a teda oznámil, že máme hľadať nástupcu a pokiaľ žiaden nebude, koľko sa mu bude dať, toľko odohrá. Na post bicích sa nakoniec podujal súčasný bubeník Dano, hoci zo začiatku váhal, ale okamžite zapadol a priniesol do kapely svieži vietor. Zuzana dostala po pár akciách negatívne hodnotenie v recenziách a rozhodla sa skončiť, takže som za mikrofónom suploval oba spevy. A potom to malo celkom rýchly spád. Zuzana neodišla len z kapely, ale aj z môjho osobného života a zostal som sám s troma deťmi. Bolo to ťažké obdobie plné zmien (koniec 2016). No ale ozval sa mi vtedy súčasný basák Lubo-Flash, že či ešte zháňame speváčku a dal nám vtedy kontakt na súčasnú vokalistku Baruš, ktorá sa k nám následne pridala. Odohrali sme pár koncertov, nahrali singel „Na konci s dychom“ (2017), ktorý sme ale nakoniec nevydali, nakoľko vzťahy v kapele zostali naštrbené - aj z osobných dôvodov aj z dôvodov ďalšej tvorby, čo vyústilo odchodom najprv Luba, ktorého sme však rýchlo nahradili samplami. S Lubom Flashom som sa poznal krátko, no chodili sme si občas zahrať k nám do skúšobne a zrazu sa z neho na jar 2018 stal náš súčasný basák, keď Miro odišiel. Potom oznámil odchod Dano, s tým, že má okrem nás ešte 2 kapely a nebude už toľko stíhať. Chvíľu sme boli bez bubeníka, ale nakoniec sme zostali pokope, pretože z mojich časových dôvodov som si nemohol dovoliť byť tak často koncertne aktívny, takže sme sa dohodli, že keď koncertov nebude veľa, tak zostane. Potom sme prišli o skúšobňu, ale celkom rýchlo sme našli adekvátnu a lepšiu náhradu. Medzi tým sa gitarista Ťapo oženil, založil rodinu a keďže dosť často pracuje v zahraničí, tak aj on má povinností dosť. Celkom sme sa ale ustálili, s Lubom Flashom sme začali prerábať nevydané skladby a preniesli sme ich aj na pódiá. Potom prišla korona, celé sa to dajako zaseklo a celkovo sa v tom období nič netvorilo, aj keď nejaké riffy vznikli, do skladieb sa zatiaľ nepretavili. Po korone sme začali byť zase trochu aktívni a začali trochu koncertovať. Aj sme sa vrátili k rozrobeným veciam, ale poviem vám (a to nie je výhovorka), že sú proste dni, kedy večer uložím deti spať, otvorím si pivo, zapálim a nechcem nikoho a nič vidieť ani počuť a len tak sedím v tichu a dobíjam si baterky. Čiže veci sú rozrobené, len času je málo a ak sa nejaký nájde, tak komponovanie nie je na prvom mieste, bohužiaľ. Ale zase aby som to nevidel len tak čierne black metalovo :-) , tak sme si dali na tento rok nejaké body, ktoré musíme splniť, aby sme sa zase trochu pohli dopredu. A čo sa týka stopy, ktorú zanechali bývalí členovia? Tak určite je výrazná, hlavne v klávesových pasážach, ale máme dosť vecí, ktoré vznikli ešte v starej partii, takže ak sa druhý album konečne podarí dostať na svet, bude sa niesť v podobnom duchu ako prvý a nejaký drastický odklon sa konať nebude. Súčasnú zostavu som vymenoval v predchádzajúcej otázke, ale teda pre zhrnutie: zo zakladajúcej zostavy som zostal už len ja (Kani-gitara, spev), z albumovej zostavy zostal Ťapo (gitara), zo singel zostavy je Dano (bicie) a Baruš (spev). No a zostavu uzatvára Lubo Flash (basa).
Videl som vás naživo dva-krát – v roku 2016 v bansko-bystrickom Tartarose, tam ste nemali speváčku a všetko si odspieval ty a potom v máji 2022 v bratislavskom Randali (vystupovali ste spolu s ORKRIST a GLOOM), kde ste už boli „komplet“ aj so ženským vokálom. Pamätáš si na tieto akcie? Uvažovali ste niekedy o tom, že by spev prešiel kompletne len na tvoje plecia? Mne osobne sa viac páči kombinácia oboch vokálov, ale je to samozrejme vždy otázka vkusu poslucháča...
Samozrejme pamätám si obe akcie : v Tartarose sme hrali prvý krát skladbu „Na konci s dychom“ a podarilo sa mi tam fajnovo „domrviť“ text v jednej slohe (našťastie si to nikto nevšimol, lebo to bolo nové, haha ) a potom ten vytúžený koncert s ORKRISTom (hlavne mnou teda), niekoľkokrát odkladaný kvôli korone. Naši fanúšikovia vždy boli rozdelení na dva tábory. Jedným sa čistý spev nepáčil a druhým áno. Neplánujeme sa čistého vokálu vzdať, ale ak prišlo k personálnym zmenám, alebo speváčka nemohla vystúpiť zo zdravotných dôvodov, tak som to vždy vedel v upravenej forme zatiahnuť, čo beriem ako výhodu aj do budúcna. Na ďalšom albume sa ráta s oboma vokálmi.
Poďme ešte k téme textov. Spievate v slovenčine a bývalý člen kapely Lubo na túto tému dávnejšie povedal, že „veľa kapiel tiež zastáva názor, že ak sa chcú presadiť v zahraničí musia spievať po anglicky. Pritom ich angličtina je tak zlá, že im to skôr uškodí ako pomôže. Slovenčina naopak môže v zahraničí znieť exoticky a o to viac zaujme.“ Súhlasíš stále s jeho názorom? A do akej miery je pre vás dôležité, aby domáci fanúšikovia textom rozumeli? Je vašim cieľom odovzdať nejaké „posolstvo“, myšlienky, skryté v príbehoch a pod.?
Hej, súhlasím s tým, že slovenčina znie v zahraničí exoticky. Či zaujme, je asi na preferenciách poslucháča. Angličtiny je veľa, tam ťažko nájdeš niečo, čo by bolo nejak extra originálne. V čase vydania sme mali ale pozitívne ohlasy z Kanady, hrali nás v španielskom rádiu, tuším aj do Južnej Ameriky išlo CD. Aj keď dnes už veľa ľudí angličtinu ovláda na komunikatívnej úrovni aj na Slovensku, slovenčinou v textoch tu oslovíš predsa viac ľudí. A keď si zoberieme fakt, že môj vokál nie je úplne najzrozumiteľnejší, na koncerte si to fanúšik nevšimne hneď, ako pri čistom vokáli a tam zrazu príde to upútanie a započúvanie do textu. A u mňa je to ešte aj vec osobných preferencií, že v slovenčine sa mi spieva jednoducho lepšie. Neviem či to špecifikovať ako skryté posolstvo, ale mám jednoducho rád, keď má skladba nejakú ucelenú formu, príbeh. Aby poslucháč vedel o čom skladba je, nie že je to len kopa rýmujúcich sa veršov, bez nejakého významu, plná vaty.
Vo vašej hudbe sú okrem gitár veľmi dôležité aj klávesy – k tejto téme si sa vyjadril v zmysle: „klávesy sa kompozične snažíme udržať rovnocenne spolu s gitarami a nechceme ich stavať do pozadia iba ako aranže. Na albume sú síce pasáže, kde hrajú iba gitary, no nie je ich veľa. Pri ďalšom albume budú na tom minimálne podobne ako teraz, plus rozmýšľame nad zahrnutím ďalších živých nástrojov, z ktorých už máme aj pár vybraných.“ Ako to teda vyzerá s novými skladbami? Plánujete nejaké nové prvky alebo dokonca žánrové posuny? A kedy by sme sa toho nového albumu mohli dočkať?
Tak myslím, že odpovede na tieto otázky som celkom podrobne rozpísal v predchádzajúcich riadkoch. Živé klávesy nehľadáme, no ak by sa niekto chcel pridať, brániť sa nebudeme, ale čím menej ľudí, tým je ľahšie sa na niečom dohodnúť... Zostávame zatiaľ pri samploch, ale v rámci nich sme skúšali aj nové zvuky nástrojov. Boli plány aj s husľami, ale zatiaľ je to uložené k ľadu, nakoľko je toho času na experimentovanie fakt málo. Žánrové posuny sa nekonajú a dovolím si jeden citát z IT sveta: „Nevydané produkty zatiaľ nekomentujeme“. :-) Robíme, koľko nám čas dovolí a bude to hotové, až to bude hotové...
Aký je tvoj názor na aktuálne dianie a spoluprácu (majitelia klubov, organizátori koncertov, metalové weby, kapely, fanúšikovia) na domácej metalovej scéne? Ešte si dovolím jeden citát – takto na rovnakú otázku v minulosti odpovedal Jakub z kapely MORNA: „Podľa mňa existuje okolo slovenskej metalovej scény veľa zvláštnych debát, ktoré navyše občas plodia trochu zvláštne predstavy. Nevidím v nej vôbec nič mimoriadne špecifické oproti iným žánrovým scénam, ani oproti iným oblastiam kultúrneho priemyslu. Inými slovami: sú v nej ľudia, ktorí nezištne pomáhajú a potom sú v nej aj sebci a nepríjemní ľudia. Táto scéna sa predsa regrutuje z bežnej populácie, takže je jasné, že v nej bude zastúpenie najrôznejších ľudí.“ Ako to vidíš ty?
Teraz som si v hlave (a na stránke) rýchlo preletel odohraté akcie a pospomínal na kluby a ľudí v nich a v podstate ani nemáme nejakú negatívnu skúsenosť. Asi by som to zhrnul, že ľudia, či už organizátori alebo fanúšikovia boli po prvé - v pohode a po druhé - viac než v pohode. Až na možno jeden „bizár“, kedy sme sa vybrali hrať do jedného nemenovaného podniku, do ktorého chodili extrémisti a došlo nám to až v deň D, keď sme tam prišli hrať. Vtedy nám dávali slová jedného pána, ktorý tam bol, keď sme boli lepiť plagáty väčší zmysel: „Nie že tu vyprovokujete nejakú bitku!“, povedal. Vtedy ešte s Bensfúrom sme na seba pozreli a vraveli, že tu keď nedostaneme po papuli, tak už nikde. Tak rýchlo sme po koncerte popakovaní neboli snáď nikdy. :-) A divím sa, že som mal vtedy „gule“ behať medzi tími ľuďmi s čapicou, aby do nej zaplatili vstupné. Niektorí dali, iní odmietli s tým, že zaplatia, až keď si to vypočujú. No hádaj sa s nimi... Stiahli sme uši a išli ďalej. Potom si spomínam na jeden dvojdňový festival, ktorý organizátor absolútne nezvládol. Hrali sme ako prví o štvrtej poobede pre dvoch ľudí a celkovo mu tam dokopy skoro nikto neprišiel. Čo by som akurát vypichol, sú zvláštne povahy niektorých kapiel. Ťažká komunikácia, prídu ako „hvízdy“ a po koncerte „čára preč“, žiadna rozumná debata. Dokonca som za niektorými utekal, aby si vzali cesťák. A to bol vychytený klub v Bratislave a celkom slušne „narváno“. Alebo kapela, čo išla cez pol republiky, aby povedala, že nezahrá. Nakoniec zahrala dobrovoľne-nasilu, lebo chceli aspoň ten cesťák. Ale na druhú strany sme počas našej hudobnej púte stretli aj kopec sympatických kapiel, s ktorými sa na pódiách stretávame povedzme pravidelnejšie. Potom sú tu vždy ľudia (v hocijakom meste), ktorí majú potrebu ti vyrozprávať svoj životný príbeh alebo borci driemajúci na zemi na toaletách s ktorými si ostatní robia selfíčka. :-) Čiže áno, scéna je rozmanitá, to súhlasím, u nás však prevažujú tie príjemnejšie ľudské zážitky.
Mám pocit, že v poslednej dobe na slovenskej black-metalovej scéne pribudlo niekoľko veľmi zaujímavých mien a samozrejme stále funguje aj niekoľko stálic - "námatkovo" spomeniem napríklad MALOKARPATAN, SOLIPSISM, AEON WINDS, DARKTIMES či KRAJINY HMLY. Stíhaš sledovať domácu "konkurenciu" a ak áno, čo na ňu hovoríš? Ktorá domáca kapela ťa najviac zaujala a odporučil by si nám ju pozvať na nejaký budúci "angelusácky" koncert?
Zo spomínaných nesledujem v podstate nikoho. Osobne poznám akurát Tomáša z AEON WINDS, ostatných evidujem, že existujú, ale v podstate ma ako fanúšika nejak nezaujali. Tým nechcem samozrejme nikoho uraziť, každá kapela má svoje kvality a svojich fanúšikov. A nevnímam ich ani ako konkurenciu. Hrajú v rámci žánru „surovšiu“ odnož black metalu a my sme predsa len melodickejší. A vôbec, pri kapelách, s ktorými sme hrali alebo budeme hrať, konkurenciu neriešim. Veď sme na jednej lodi. Ide predsa o to zabaviť ľudí, seba a aby všetci mali dobrý pocit, že to bola parádna akcia, tešili sa na ďalšiu a aby ten dobrý chýr o nej letel ďaleko do sveta. Reči o konkurencii a rivalite sú skôr prejavom amaterizmu, infantilizmu a rôznych začiatočníkov. Akože je dobré, keď sa kapely ťahajú, že jedni spravia niečo a druhí na to zareagujú, ale tak zdravo, že makajú oba tímy. Hlavne by mali mať jednotliví hudobníci v sebe kus pokory, pretože tá mnohým chýba. Byť vďačný, že môže pre niekoho zahrať a ten pocit, keď vidí, že to toho fanúšika baví a že to celé má zmysel. A to by mu malo byť najväčšou odmenou. Z domácich kapiel by som na Angelus Fest určite odporučil levických ACHSAR, bratislavský reunion ORKRIST (máme ich v zostave Jesenného Angelus Festu, 19.10.2024, KD Podlavice - poznámka autora) a seredských SINNERS MOON.
1.júna sa predstavíte v Banskej Bystrici na benefičnom Angelus Feste – na čo sa môžu tešiť fanúšikovia, ktorí sa prídu pozrieť na vaše vystúpenie?
Tak keďže je dosť prísny časový harmonogram a naše skladby majú cez 6 minút, dáme do playlistu najznámejšie skladby z CD plus nejaké novinky. Okrem toho prinesieme naše vyškerené papuľky, s ktorými si po koncerte môžete dať pri pivečku pokec alebo pri pokeci pivečko. :-) Záverom ďakujeme za priestor a vidíme sa na akcii!
Rozhovor pripravil: Vlado Lauko
Foto: Veňa Vicianová a Martin Driensky
